Povedzte to inak – Vety, ktoré deťom hovoríme, ale nikam nevedú

Nevyrušuj! Počítam do troch! Ešte raz a … Typické frázy a výrazy, ktoré poznajú asi všetci rodičia. Často sú vety, ktoré deťom hovoríme, presne tie, aké poznáme zo svojho detstva. Aj vy ich používate? Ak na vaše deti neplatia, možno stojí za to zamyslieť sa, či im vôbec rozumejú.

Vety, ktoré deťom hovoríme – História sa opakuje

My rodičia často používame vety, ktoré sme počúvali od svojich rodičov, keď sme boli malí. Sú to vzorce správania, ktoré sa nám dostali pod kožu, či sa nám to páči, alebo nie. Je len na nás, ako s nimi budeme pracovať teraz, keď už sme dospelí a vychovávame svoje deti. Niekto sa s nimi stotožňuje, iný sa im chce vyhýbať a vychovávať inak.

S malými deťmi sa takmer denne dostávame do situácií, kedy z nás vyletí automatická reakcia. Keď sa niečo nepodarí, dieťa niečo pokazí, keď nám vystrúha hysterickú scénu, alebo, naopak, keď sa spolu tešíme a užívame si spoločný čas naplno. Všetci sme nejakí, každý má inú osobnosť a povahu, preto aj v rovnakých situáciách reagujeme rôzne. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, či vaše dieťa naozaj rozumie tomu, čo mu hovoríte, keď ho napríklad napomínate? Niekedy sú totiž naše slová obalené metaforami a dieťa ešte nemusí vedieť čítať medzi riadkami a domyslieť si, čo mu vlastne mama či ocko hovoria. Alebo prečo kričia. A tak neraz dochádza k nedorozumeniam na oboch stranách a zbytočne nás všetkých doma zaplavuje nespokojnosť a zlá nálada. Dobrou správou je, že sa s tým dá pomerne jednoducho pracovať. Čo je na tom celom náročnejšie, je vedieť v tom aj vytrvať.

Komunikácia je základ

Rešpektujúca výchova sa opiera o viacero pilierov a jedným z kľúčových je práve spôsob, akým s dieťaťom komunikujeme. Vyslovené slová sa už nedajú vziať späť. To, čo raz povieme, už zostane a dieťa to môže výrazne ovplyvniť. Platí to vo vzťahoch všeobecne. Pri deťoch ide však o zásadnú vec, pretože sa vyvíjajú a svoje vzorce správania si ešte len budujú a osvojujú. Možno si to ani neuvedomujeme, ale my rodičia v tomto máme v rukách obrovskú moc. Vieme ju používať správne?

Vety, ktoré deťom hovoríme, smerujú priamo do srdca

Platí to v dobrom, ale i v zlom. Keď dieťa za niečo pochválime, vyzdvihneme jeho snahu, oceníme jeho úsilie, alebo mu vyjadríme lásku, toto všetko sa zapisuje do detského srdiečka v podobe sebavedomia a vedomia svojej vlastnej hodnoty. Slová lásky zo strany rodiča v dieťati umocňujú pocit bezpečia, istoty a zázemia, kde je mu príjemne a kde sa môže vždy vrátiť. Tento pocit je v detstve veľmi dôležitý, veď deti predsa potrebujú žiť s tým, že majú okolo seba milujúcich ľudí, ktorí nad nimi držia ochrannú ruku.

Na druhej strane vedia naše slová neraz ublížiť a zraniť. Aj tie vtedy, ktoré hovoríme deťom napríklad v hneve, a ktoré možno ani nemyslíme vážne, sa do jeho srdca zapíšu. Ak sa opakujú, môžu viesť k tomu, že si dieťa prestane vážiť samé seba, zníži sa mu sebavedomie a začne sa nepríjemne správať aj k iným deťom vo svojom okolí.

Ako sa správne pýtať? Niekedy radšej vôbec

Existujú otázky, ktoré rodičia kladú deťom, ale ktoré naozaj nikam nevedú. Buď sa na ne nedá odpovedať, alebo sú to formulácie a „rečnícke otázky“ ktoré vyslovíme len ako akúsi urážku či konštatovanie danej situácie. Vyhnúť by sme sa mali najmä týmto štyrom typom otázok:

1. Trestajúce otázky
Sú to vety, ktoré doslova ničia sebavedomie dieťaťa. Napríklad: „Nevieš nič urobiť poriadne? To si naozaj taký lajdák, že tu musím stáť, aby si nič zlé nespravil?“ Dieťa z nich nadobúda pocit neschopnosti a nedostatočnosti. Namiesto trestajúcej otázky môžeme použiť oznamovaciu vetu, v ktorej opíšeme to, čo dieťa (ne)urobilo a uvedieme aj dôsledok jeho správania. Napríklad niečo takéto: „Zabudol si po sebe odložiť pohár s vodou a teraz sa rozlial. Treba to poutierať.“

2. Otázky bez správnej odpovede
Keď nás niečo nahnevá, často sa automaticky začneme pýtať otázky, na ktoré sa vlastne ani neexistuje správna odpoveď. Niekedy ju ani nepotrebujeme, ale skrátka máme akúsi potrebu pýtať sa. Ide najmä o otázky Prečo? „Prečo si popísal tú stoličku? Prečo si naliala vodu na koberec? Prečo si vysypal obrázky na zem?“ Deti sa pri takýchto otázkach väčšinou začnú len vykrúcať a vymýšľať si výhovorky. Lepšie by bolo zamerať sa na to, aby sme otázku nahradili oznamovacou vetou. Môžeme povedať napríklad: „Adamko, popísal si stoličku. Porozprávajme sa, prečo si to urobil.“ alebo „Lenka, pokreslila si stenu. Teraz musíš vymyslieť, ako by sme to odtiaľ mohli odstrániť.“

 

 

3. Otázky, na ktoré sa nedá odpovedať
Tie pozná asi každý rodič. Sú to vlastne vety, ktoré hovoríme deťom v podstate len preto, aby sme vyjadrili svoj hnev a nespokojnosť. Azda najčastejšou je otázka: „Budeš už konečne ticho?“ Takéto vety sú v podstate len rozkazy alebo povely vyzerajúce ako otázky. Vhodnejšie je preto opäť konštatovanie. Keď dieťaťu zároveň vysvetlíme, prečo od neho potrebujeme, aby niečo prestalo robiť, alebo aby niečo iné urobilo, lepšie nám porozumie. Napríklad takto: „Janko, buď chvíľu ticho, prosím ťa, pretože sa teraz naozaj potrebujem sústrediť. Keď kričíš, vyrušuje ma to a mohla by som sa pomýliť.“

Skúsme sa najprv sami seba opýtať, či je vlastne teraz namieste položiť dieťaťu tú ktorú otázku. Najdôležitejšie otázky sú práve tie, ktoré v duchu položíme sami sebe.

 

Rodičovské vyhrážky – Vety, ktoré deťom hovoríme, ale… Naozaj ich myslíme vážne?

Malé deti veria všetkému, čo im povieme. Neraz na to vo vyhrotenej situácii zabúdame a potom nás trápia výčitky svedomia. Staršie deti už chápu, že nie všetko myslíme tak, ako to vyslovíme, ale faktom zostáva, že nepríjemné slová zo strany rodiča sa nepočúvajú ľahko. Medzi vety, ktoré deťom hovoríme, ale ktoré nevedú tam, kde by sme vlastne chceli, patria aj vyhrážky. Oháňame sa nimi najmä vo chvíľach, keď sme vyčerpaní, nahnevaní, frustrovaní a už máme všetkého dosť. Prečo sa vlastne rodičia vôbec uchýlia k vyhrážaniu sa deťom?

Vyhrážkami chcú akoby dieťa zastrašiť a prinútiť ho, aby urobilo činnosť, ktorú od neho vyžadujú. Alebo, naopak, aby s určitou činnosťou prestalo. „Už nikdy s tebou na žiadne ihrisko nepôjdem! Ak s tým okamžite neprestaneš, príde si pre teba ujo policajt! Naposledy som s tebou bola v detskom kútiku!…“ podobné vety sme už vyslovili azda všetci. Čo sa však v deťoch odohráva, keď sa im vyhrážame?

Zastrašiť, alebo radšej povzbudiť k činnosti

Deti cítia strach a nepokoj. Najmä, ak vyhrážky smerujeme k tým najmenším. Čo ak ma naozaj niekto odnesie preč? Strach z opustenia ich môže sprevádzať aj naďalej a neskôr sa prejaviť aj v iných vzťahoch. Rodičovské vyhrážky neposkytujú priestor na rozhovor a diskusiu. Rodič sa nimi stavia do pozície „diktátora“. Samozrejme, všetci chceme, aby nás deti poslúchali. Je však namieste vypočuť si aj dieťa a dať mu priestor na to, aby nám vysvetlilo svoje pohnútky. Možno sa nejakej činnosti venuje tak zanietene, že nás vlastne ani nepočulo, keď sme ho volali. A my sa nahneváme, že nás ignoruje.

Keď už vyslovíme nejakú vyhrážku, stále môžeme prísť za dieťaťom a vysvetliť mu svoje slová. Nehrajme sa pred deťmi na hrdinov, ktorí všetko zvládajú na dvesto percent. Priznajme, že sme unavení a povedzme im, ako sa cítime a prečo sme reagovali tak, ako sme reagovali. Takto môžeme aj z nepríjemnej situácie vlastne vyťažiť niečo dobré – dávame deťom lekciu toho, že všetci sme ľudia z mäsa a kostí, že každý môže urobiť chybu a že pre vzťah je dôležité vedieť sa ospravedlniť, komunikovať a vedieť si odpustiť.

Prvým krokom, aby sme sa vyhli vyhrážaniu, je teda zastaviť sa, upokojiť sa a až následne vysloviť to, čo by sme chceli, aby naše deti urobili.