Jej dcérka zažila v škôlke tak náročnú skúsenosť, že potrebovala dlhodobú odbornú pomoc – psychológa, psychiatra aj terapeutické vedenie. Diagnóza znela: Trauma zo škôlky.
Pozerať sa na utrpenie vlastného dieťaťa je azda to najťažšie, čo môže matka vo svojom živote prežiť. Z tejto bolesti však nevzišiel hnev, ale sila.
Mamička Barbora Lovás sa po mesiacoch fyzického aj psychického trápenia svojej dcérky rozhodla pracovať práve v prostredí materskej školy – s jasným poslaním. Verí, že deti v škôlke potrebujú cítiť predovšetkým lásku, prijatie, bezpečie a porozumenie.
Barborka, aké boli prvé náznaky, že sa v škôlke zrejme niečo deje?
Dcéra nastúpila do materskej školy v septembri 2023 a prvý mesiac prebiehal úplne bez problémov. Bola samostatná, veselá, do škôlky sa tešila. V októbri sa však prvýkrát pokakala. Učiteľka mi dala podpísať papier s vysvetlením, že sa
„v zápale hry zabudla vypýtať“. Brala som to ako bežný detský moment. Lenže o pár dní sa situácia zopakovala. A potom znova. A znova. Doma sa nám ju ešte podarilo posadiť na wc, avšak časom začala sedenie na wc odmietať aj doma. Z dievčatka, ktoré bolo dávno odplienkované a bez ťažkostí zvládalo hygienu, sa zrazu stalo dieťa, ktoré sa denne pokakalo – a my sme nechápali, prečo.
Trojročné dieťa ešte nedokáže svoje zážitky opísať presne. Ako ste sa dozvedeli, čo sa v škôlke naozaj dialo?
Ela nevedela presne povedať, čo sa deje, ale jej správanie sa menilo. Bola uzavretá, smutná, začala mať strach chodiť do škôlky. Keďže som pracovala v základnej škole vo vedľajšej budove, informácie sa ku mne dostávali pomerne rýchlo. Postupne som začala chápať súvislosti. Učiteľky sa správali neadekvátne – odmietali ju prezliekať, tvrdili, že to „nie je ich náplň práce“. Niekedy ju nechávali na koberci v triede pokakanú pred všetkými deťmi, pričom na to aj slovne upozorňovali, zatiaľ čo sa čakalo, kto ju pôjde umyť.
Časom ju posielali domov s tým, že má virózu, hoci doma jej nič nebolo. Rozprávali sa o nej pri nej. Eli je veľmi vnímavá a aj v tej dobe vedela, že sa rozhovory točia okolo nej. Predstavte si malé dieťa, ktoré stojí v triede pred ostatnými deťmi, cíti hanbu, plače a nikto jej ani len nepovie „Je to
v poriadku, to sa môže stať“.
Poďme teda k samotnej traume malej Ely. Dokázala o tom s vami komunikovať?
To bolo najťažšie. Ela o tom dlho nevedela hovoriť. Vždy, keď sme sa snažili zistiť, čo sa deje, ako bolo v škôlke- vždy prehodila na inú tému. Aj na terapii sa hrala krásne, kým neprišla reč na škôlku – vtedy sa schúlila do klbka, utekala ku mne a odmietala ďalej spolupracovať. Zistila som, že sa tam necítila v bezpečí. Cítila hanbu, odmietnutie, bezmocnosť.
Deti sa na ňu pozerali, učiteľky ju karhali alebo ignorovali. V tak citlivom veku je to obrovský zásah do psychiky.
Tieto neadekvátne reakcie učiteliek – opakované zahanbovanie a ponižovanie malého dieťaťa pred triedou – spustili kolotoč zdravotných problémov, s ktorými sa pasujete už takmer dva roky. Viete nám popísať toto obdobie?
Bolo to najťažšie obdobie nášho života. Celej našej rodiny. Pre nás to znamenalo stop výletom, pretože Eli sme prezliekali 20 a viac X denne. To sme balili iba nohavičky, vlhčené a sáčiky. Nedalo sa chodiť nikam, pretože Eli plakávala, mala záchvaty hnevu, kričala, keď prišlo na ňu kakanie. Stálo nás to veľa motivácie,- vyrábali sme odmeňovanie kalendáre, kupovali knihy o hovienkach a iné. Eli veľmi túžila po psíkovi, tak sme jej kúpili psíka po odporúčaní psychologičky- bude vidieť že psík chodí cikať/kakať a vraj môže byť tiež výbornou terapiou. Tak má už aj nového kamaráta.
V marci 2024 však začala mať Ela bolesti brucha, ráno plakala, že nechce ísť do škôlky. Absolvovali sme vyšetrenia u gastroenterológa aj neurológa – všetko bolo po tejto stránke v poriadku. Odtiaľ nás odporučili do CPP. Nakoniec v centre pedagogicko-psychologického poradenstva stanovili diagnózu – trauma zo škôlky. Vtedy sme si povedali, že ju viac trápiť nebudeme a dali sme jej prerušenie v MŠ.
Začal kolotoč – úplné odmietanie veľkej potreby, zadržiavanie stolice, zápchy, kŕče. Zadržiavala do takej miery, že sme museli používať čípky a preháňadlá. Vlastne bez toho to ani nešlo. Bolo obdobie kedy nám nedovolila ju ani len utrieť. Vzpierala sa, búchala nás, kropaje jej tiekli snáď po celom tele. Vlasy mala mokré, akoby sa práve umývala.
Bolo to naozaj ťažké obdobie. Veľakrát sa stalo, že keď Eli aj Matiasko zaspali, spustila som plač. Nie preto, že by mi to vadilo. Ale preto, že som nevedela ako jej pomôcť. A tak veľmi sme všetci chceli. Keď sa snažila stolicu zadržať, mala akoby záchvat – stuhla, triasla sa, kričala, bila nás keď sme sa k nej išli priblížiť. Nedokázala to ovládať. Ľudia na ihrisku sa pozerali, deti sa pýtali rodičov, čo jej je. Nakoniec prestala jesť – povedala, že keď nebude jesť, nebude musieť kakať. Schudla päť kíl za mesiac a skončili sme na hospitalizácii.
Ako je na tom vaša dcérka v súčasnosti – zdravotne aj psychicky?
Chodíme pravidelne na terapiu hrou aj k psychiatrovi. Stále má problém s vyprázdňovaním – zadržiava, bojuje s tým ona aj my. Veľmi sú mi nápomocní moji rodičia. Eli ich miluje, veľa sa s ňou o tom rozprávajú, motivujú rovnako ako my rodičia. Tiež veľkou motiváciou je pre ňu jej brat. Drží ju za ruku, keď ju utierame. Je síce iba o rok starší, ale vždy keď išiel na toaletu, potom jej povedal „Eli, pozri ako som sa krásne vykakal“.
Do škôlky opäť chodí – od septembra, po skoro dvoch rokoch. Zvažovali sme to veľmi opatrne , či to zvládne, ako ju na to pripraviť, čo ak to nepôjde.
Je veľmi smutné, že päťročné dieťa má diagnózu: trauma zo škôlky, a za sebou hospitalizáciu na psychiatrii, a to v dôsledku prístupu pedagóga. Ako sa k celej udalosti postavilo vedenie materskej školy?
Pani riaditeľka bola úžasná. Počas celej situácie nám bola nápomocná a prejavila veľké pochopenie. Chápem, že nemohla ovplyvniť správanie učiteliek, keďže nebola priamo s nimi v triede. Nikdy sme ju však z tejto situácie nevinili. Práve naopak – sme jej vďační, že sa vždy zaujímala o Eli, či už len otázkou počas dňa v práci alebo ma uvoľnila vždy , keď som potrebovala. Sama bola z celej tejto situácie nešťastná a trápilo ju to. Nemohla byť však na „dvoch frontoch“ súčasne alebo sedieť celé dni v jednej triede a sledovať učiteľky. Popri povinnostiach riaditeľky je to naozaj nemožné.
Je pravda, že vám pani riaditeľka napokon ponúkla pracovné miesto učiteľky – dokonca v triede vašej dcéry? Ako to celé prebiehalo?
Áno, je to tak. Zvažovala som, či je správne mať Elu vo svojej triede. Veľmi veľa som nad tým premýšľala. Radila som sa s manželom, rodičmi, okolím. Tiež som to komunikovala so psychologičkou, ktorá ma však uistila, že v jej prípade je to to
najlepšie riešenie – získa späť dôveru z prostredia škôlky, ale s istotou, že má pri sebe osobu, ktorá ju chráni a rozumie jej.
Taktiež som mala strach, ako to príjmu rodičia detí. Ja síce viem, aká som, že lásku rozdám všetkým deťom rovnako, že moja dcéra nebude mať žiadne “výnimky”. Som spravodlivá ku všetkým rovnako, čo však oni vedieť nemohli. Mám však úžasnú spätnú väzbu od nich, čo ma nesmierne teší a nikto nerieši , že je Ela so mnou v triede.
A skutočne, dnes chodí do škôlky s radosťou. Hoci trauma sa ešte úplne nezahojila, robíme malé kroky dopredu – a to je najdôležitejšie.
Myslíte si, že si učiteľky v materských školách všeobecne uvedomujú, aký obrovský vplyv majú ich slová a správanie na vývin detí?
Úprimne, myslím si, že nie vždy. Deti cítia všetko – napätie, nervozitu, aj to, keď sa neusmievame úprimne. Každé slovo, tón hlasu či gesto v nich zanecháva stopu.
Ak učiteľ nedokáže reagovať s láskou, pochopením a rešpektom, môže dieťaťu nevedomky spôsobiť veľkú bolesť. Preto si myslím, že do škôlok by mali vstupovať len ľudia, ktorí to naozaj cítia ako poslanie, nie ako prácu.
Pred nástupom do materskej školy ste boli učiteľkou v škole. Pomerne nečakane ste sa teda presunuli z prostredia školy medzi malých škôlkarov. Ako vnímate svoju novú prácu a jej poslanie?
Ja tú prácu milujem. Už som v škôlke pracovala predtým, ako som mala svoje vlastné deti. Pracovať v materskej škole nie je o tom „ísť sa pohrať s deťmi“. Za tým všetkým je obrovské množstvo trpezlivosti, empatie, energie a vnútornej sily. Byť učiteľkou v MŠ je pre mňa poslanie – každý deň skúškou láskavosti, ale aj obrovskou radosťou.
Dnes už viem, že deti v škôlke potrebujú predovšetkým lásku, pochopenie, bezpečie a prijatie. Nie hodnotenie. Nie tlak. A práve to sa snažím deťom v mojej triede dať – presne to, čo chýbalo mojej dcére. Záleží mi aj na tom, aby rodičia odchádzali z materskej školy s pokojom v srdci. Aby vedeli, že ich dieťa je v dobrých rukách, že sa cíti prijaté, milované a v bezpečí.
Chcem, aby mali istotu, že sa môžu naplno venovať svojej práci, lebo ich dieťa prežíva deň s radosťou a porozumením.
Chceli by ste na záver niečo odkázať ostatným pani učiteľkám – alebo možno aj rodičom detí v škôlkach?
Každé dieťa, ktoré k nám príde, nesie svoj malý svet – svoje obavy, radosti aj neistoty. Učiteľka má moc ten svet buď rozžiariť, alebo ho zatieniť. Každé dieťa, ktoré stretne je iné – jedno ju bude milovať od prvého dňa, iné si k nej bude hľadať cestu dlhé týždne. Niektoré prídu ráno s úsmevom, iné s plačom. Oni sú tie, ktoré utierajú slzy, nosy aj zadočky. Ktoré pomáhajú prezliekať mokré tričko, ktoré počúvajú detské príbehy, hádky aj smiech.
Učiteľ je ten, ktorý musí zvládnuť 5 vecí naraz – a pritom zachovať pokoj, úsmev a rešpekt. Preto chcem odkázať všetkým učiteľkám: vážte si dôveru, ktorú vám rodičia dávajú, keď vám zveria svoje dieťa. Nezabúdajte, že pre dieťa ste bezpečie, istota, niekto, kto ho má rád aj vtedy, keď sa mu niečo nepodarí. A ak toto učiteľka cíti v srdci- ak jej naozaj záleží na deťoch, ak vie rozdávať lásku bez podmienok a prijímať ju v tej najúprimnejšej podobe- potom je to to najkrajšie miesto, kde môže byť.
A rodičom – verte svojim deťom. Ak vám naznačujú, že sa niečo deje, počúvajte ich, aj keď to nevedia povedať slovami. Lebo niekedy stačí malý signál, ktorý môže zachrániť veľkú dušu.
