Je prirodzenou súčasťou vývoja človeka, a predsa si želáme, aby nás obišlo. Obdobie vzdoru je náročné pre všetkých členov rodiny. A hoci sa zdá, že nemá konca, dá sa prežiť aj v pokoji a pohode. Poďme sa pozrieť, ako na to.
Obdobie vzdoru
Obdobie vzdoru u detí nastáva medzi 1,5 až 5. rokom (niekde sa uvádza aj rozmedzie 21 mesiacov – 4 roky), pričom vrcholí medzi 2. a 3. rokom života. Je preň charakteristický najmä hnev, plač, krik a správanie, ktorým dieťa vyjadruje svoju nespokojnosť – hádzanie sa o zem, dupanie, kopanie, bitie rodičov alebo seba samého, hádzanie vecí o zem, hryzenie, a podobne.
Keď sa dieťa dostane do veku približne 18 mesiacov, začína si viac uvedomovať svoje „ja“ a svoje vlastné potreby a túžby. Postupne sa stále viac a viac usiluje presadiť si to, čo chce ono samé. Všetko objavuje, skúša a veľmi emocionálne prežíva, keď sa mu napríklad niečo nedarí. Dieťa v tomto veku hľadá rovnováhu medzi vyjadrením seba samého, slobodnou vôľou a sebaovládaním.
Náladovosť na každý deň
Nálada dieťaťa sa mení doslova ako počasie. Ráno si napríklad vyberie oranžový pohár na pitie, o päť minút vybuchne záchvatom zlosti a plaču kvôli tomu, že oranžový pohár nechce a radšej by sa napilo zo zeleného. V podobnom duchu sa nesú aj iné situácie, do ktorých sa rodičia s dieťaťom počas dňa dostávajú. Obliekanie v období vzdoru je kapitolou samou osebe. Dieťa nechce červenú mikinu, ani modrú a vlastne vôbec nechce mikinu. Tričko mu stačí. Lenže mamička trvá na mikine, pretože vonku je chladno. A scéna je na svete. Vonku na prechádzke ide zakaždým opačným smerom, hoci mu stokrát poviete, že potrebujete ísť tadiaľto.
Dieťa skúša hranice rodičov, trénuje si sebapresadzovanie, učí sa hovoriť nie, čím si buduje svoju osobnosť. Súčasťou tejto životnej fázy dieťaťa sú záchvaty zlosti a hnevu. Mnohým príkazom a zákazom, ktoré od rodičov počúva, skrátka nerozumie, pretože ešte nemá dostatočne vyvinutý zmysel pre sebakontrolu. Následkom je frustrácia, plač, hnev a niekedy až agresivita a zúrivosť. Ustáť obdobie vzdoru s ľahkosťou, láskou, nadhľadom a humorom je veľmi náročné. Ale nie nemožné.
Obdobie vzdoru u detí – Čo (ne)robiť ?
Nekonečné naťahovanie sa s malým dieťaťom nemá rada žiadna mamička. O to viac nás hysterická scéna dieťaťa dokáže vystresovať a nahnevať, keď sa napríklad ponáhľame na autobus, alebo ideme platiť pri pokladni v obchode. Emočný výbuch, ktorý sa „zapol“ v dieťati, spúšťa aj v nás samých výbuch najrôznejších emócií a myšlienok, ktoré nie sú práve najpríjemnejšie. Je však veľmi dôležité vedieť to ustáť s chladnou hlavou. Aspoň sa o to pokúsiť.
Krik dokáže celú situáciu zhoršiť ešte viac. Ešte azda nikto na svete – dieťa ani dospelý – sa neupokojil po tom, ako mu druhý povedal: Upokoj sa! Takže by sme na túto vetu počas záchvatu zlosti dieťaťa mali radšej zabudnúť. Čo robiť, keď teda nastane obdobie vzdoru? Ako na emóciami zmietané dieťa reagovať, ak nie sme zástancami direktívnej výchovy, kriku a bitky?
Ako zvládnuť obdobie vzdoru
Odpoveď na túto otázku nie je jednoznačná. Všetci sme iní, na každého platí niečo iné, každý rodič vyznáva iné hodnoty a používa iné metódy výchovy. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že obdobie vzdoru nie je niečo zlé, hoci jeho prejavy sú nepríjemné. Keď dieťa vzdoruje, vidíme, že jeho vývoj ide správnym smerom. Nemusíme však len tŕpnuť, kedy toto obdobie skončí a nejako ho už prežiť. Môžeme k nemu pristúpiť ako z výzve, ktorá môže aj prostredníctvom náročných situácií utužiť a obohatiť náš vzťah s dieťaťom. Ako na to?
Doprajte si čas, zastavte sa
Zrejme najzásadnejšie je zvládnuť svoje vlastné emócie, ktoré nás pri detskom vzdore zaplavia. Nereagovať impulzívne a okamžite, ale dopriať si čas – aj pár sekúnd pomôže. Uvedomiť si a doslova presvedčiť samých seba, že nie sme v ohrození, ale v bezpečí. Naše podvedomie totiž aj detský plač a stres, ktorý v sebe máme, vyhodnocuje ako potenciálnu hrozbu, čo pramení ešte z čias pradávneho praveku. Dajme si čas na predýchanie, alebo urobenie niečoho iného, čo nás v danej chvíli upokojí. Dokázať sa takto zastaviť je predpoklad k tomu, že túto náročnú situáciu s dieťaťom ustojíme.
Kľúčový je pocit bezpečia
Dieťa, ktoré prežíva frustráciu, hnevá sa, plače a má pocit, že sa mu dejú všetky krivdy sveta naraz, potrebuje zo všetkého najviac cítiť bezpečie. Keď sa bude cítiť v bezpečí a prijaté, rýchlejšie sa upokojí. Práve preto nie je práve dobrou voľbou na dieťa kričať, zvyšovať hlas alebo mu oplácať hnev nejakou inou formou. Jediné, čo náš krik v takejto chvíli spôsobí, bude strach. Dieťa sa zľakne, bude sa báť a môže sa ešte viac rozplakať. Zároveň stratí „pevnú pôdu pod nohami“, pretože jediné bezpečie, ktoré má vo svojej mame, sa našim krikom rozplynie a dieťa akoby zostalo v tom víre emócií samé. Dieťa sa nevie samé popasovať a vysporiadať so svojimi emóciami, veď koniec – koncov, to niekedy nezvládame ani my dospelí. Mama a otec sú pre dieťa bezpečným prístavom aj počas tej najvzdorovitejšej scény, inú istotu dieťa nemá. Ťažké je v rýchlosti si to uvedomiť v náročnej situácii, do ktorej sa s dieťaťom dostaneme aj v priebehu pár sekúnd. Ale nemali by sme na to zabúdať.
Pozor na úraz
Bezpečie treba dieťaťu zabezpečiť tak po psychickej stránke, ako aj po tej fyzickej. Dieťa, ktoré má pri silných emóciách tendenciu hádzať sa o zem, kopať, búchať, či rozhadzovať veci okolo seba, musíme v prvom rade ochrániť, aby si neublížilo. Alebo aby neublížilo ostatným. Z dosahu dieťaťa preto musíme odstrániť všetko, čo by mohlo spôsobiť nejaký úraz. Pri veľkom záchvate hnevu niekedy môže pomôcť aj pevné, ale láskavé objatie (skoro až zovretie, ale tak, aby sme dieťaťu neublížili). Sú deti, ktoré sa v takomto pevnom objatí rýchlejšie upokoja, ale sú i tie, ktoré vtedy odmietajú akýkoľvek dotyk.
Všímajte si snahu dieťaťa a oceňte ju
Obdobie vzdoru je vývojová etapa, ktorej sa nevyhne žiadne dieťa. Ale zlostným scénam môžeme predchádzať. Jednou z ciest je ocenenie snahy dieťaťa. Väčšina detských záchvatov zlosti pramení v tom, že dieťa chce samé niečo urobiť, a tak prejaviť svoju nezávislosť. Chce sa samé obliekať, samé sa najesť, umyť si zuby, samé si obuť topánky, krájať zeleninu do polievky, keď mame asistuje v kuchyni, samé tlačiť nákupný vozík v obchode. Rodičia majú tendenciu deti naprávať, napríklad im prezliekať oblečenie, ktoré si samé obliekli naopak. Upozorňujeme skôr na to, čo dieťa neurobilo poriadne a správne, než aby sme vyzdvihli jeho snahu. Keď nám chce dieťa napríklad niečo priniesť, lebo vidí, že to potrebujeme, ale cestou to rozsype, väčšina z nás automaticky dieťa zahriakne za neporiadok na zemi. Lepšie by však bolo vyzdvihnúť úsilie dieťaťa, ktoré nám chcelo pomôcť, vidieť jeho snahu a oceniť ho za to.
Ako vytvoriť tie najkrajšie Vianoce (nielen) pre deti
Ukážte mu, že to ide aj bez kriku
Deti sa hnevajú, keď niečo chcú, ale nevedia to ešte povedať alebo vyjadriť nejako inak. Pociťujú silnú frustráciu, ak im rodičia nerozumejú. Často sa teda uchýlia k vzdoru, kriku a mrnčaniu, keď sa niečoho dožadujú. Dobré je im preto ukázať, že sa na nás rodičov môžu obrátiť aj bez kriku. Naučme ich, ako si majú vypýtať napríklad knižku, alebo obľúbený pohár. „Maminka, prosím, podaj mi knižku,“ alebo „Prosím si jabĺčko,“ – naučme ich tieto vety, vyslovujme ich pokojným hlasom a opakujme pri každej situácii, kedy sa tej ktorej veci dieťa dožaduje. Ukážme im tak, že to ide aj bez kriku.
Obdobie vzdoru neexistuje?
Názory niektorých typov výchovy hovoria o tom, že obdobie vzdoru neexistuje. Nespochybňujú to, že dieťa sa v určitom období svojho života, okolo 2 rokov, začne viac než doposiaľ hnevať, pretože chce dosiahnuť svoje. Avšak nehovoria o vzdore ako o období, ktoré musí nevyhnutne nastať u každého dieťaťa. Zástancovia tohto názoru sa skôr prikláňajú k tomu, že detský vzdor ako taký pramení z nedorozumení a nepochopení, ktoré denne s deťmi rodičia zažívajú. Dieťa sa ešte nevie presne verbálne vyjadriť a rodičia nemusia vždy správne vyhodnotiť jeho požiadavku, alebo jeho správanie. Dieťa cíti veľkú frustráciu z toho, že mu rodičia nerozumejú, naďalej sa snaží presadiť si svoje. Rodičia zasiahnu v snahe zabrániť mu v nevhodnom správaní a dieťa svoju nespokojnosť dá najavo tak, že sa nám to javí ako tvrdohlavosť a nespolupráca. Dieťa dostane nálepku „je tu obdobie vzdoru“.
Napríklad rešpektujúca výchova sa snaží ísť do hĺbky, nehľadieť na vzdorovité dieťa ako na neposlušné, ale za každým správaním dieťaťa vidieť nejakú nenaplnenú potrebu. A tomu sa následne prispôsobí aj postoj rodiča k dieťaťu a k celej situácii. Rešpektujúci rodič nevidí obdobie vzdoru, ale svoje dieťa, ktoré prežíva silnú emóciu, pričom zároveň vníma svoju úlohu v celom tom procese – pomôcť dieťaťu túto emóciu zvládnuť v bezpečí, láske a s rešpektom – v medziach láskavých hraníc. Veľmi dôležitú úlohu tu zohráva uvedomenie si a uznanie detských pocitov a emócií. Keď dieťa vidí, že rodič nad ním nestojí ako „policajt“ a nebojuje s ním, ale je tu preňho a rozumie jeho pocitom, bude sa cítiť v bezpečí. Celá situácia sa môže vyriešiť pomerne rýchlo – a čo je najdôležitejšie, rodič aj dieťa z nej vyjdú spolu ako víťazi.
