V súvislosti s rodičovstvom a výchovou sa dnes stále viac dostávajú do popredia pojmy ako rešpektujúca výchova, zodpovednosť miesto poslušnosti, prirodzené dôsledky miesto trestov, rozvoj emočnej inteligencie a podobne. Nemálo rodičov sa totiž rozhoduje vychovávať svoje deti trochu inak ako generácie pred nimi. Jedným z najväčších dôvodov je pokrok psychológie a neurovied, rovnako ako ľahší prístup k týmto informáciám. Táto téma je veľmi obšírna a komplexná a určite nie je možné obsiahnuť ju v jednom článku. Pozrime sa spolu aspoň na základy a teda to, v čom je rešpektujúca výchova iná, kam smeruje a prečo nie je výchovou bez hraníc.
V čom je rešpektujúca výchova iná?
V rešpektujúcej výchove sa od mala k dieťaťu pristupuje ako k rovnocennej bytosti, ktorá si zaslúži rovnaký rešpekt a dôstojné zaobchádzanie ako ktokoľvek dospelý. Prekonáva sa v nej staré presvedčenie, že prirodzenosť dieťaťa je zlá, animálna či sebecká a proces výchovy musí spočívať v naučení morálnych zásad, správneho chovania a poslušnosti. Nepoužívajú sa v nej autoritatívne nástroje ako sú rozkazy, vyhrážky, tresty či manipulácie. Naopak, dôraz sa kladie na rozvoj vlastného morálneho kompasu, emočnej inteligencie či podporu vlastnej zodpovednosti, vnútornej motivácie a zmysluplného chovania.
Čo je hlavným cieľom rešpektujúcej výchovy?
V rešpektujúcej výchove nám nejde o to vychovať slepo poslušné deti. Táto výchova smeruje k tomu, aby z detí vyrástli dospelí ľudia, ktorí:
- budú vnútorne slobodní, ale zároveň zodpovední za svoje konanie
- vedia, čo chcú a v živote sa riadia svojim vlastným morálnym kompasom
- sa v sebe vyznajú, majú silnú vnútornú motiváciu a nepotrebujú uznanie od druhých
- majú zdravú sebahodnotu
- robia správne veci práve preto, že sú správne. Rovnako ako sa nesprávnym vyhýbajú predovšetkým zo svojho vlastného vnútorného presvedčenia.
V čom vidí rešpektujúci prístup najväčší problém v autoritárskej výchove?
- Silná autoritárska výchova, ktorá chce, aby deti poslúchali na slovo, často prispieva k tomu, že takto vychovaní ľudia aj v dospelosti hľadajú niekoho alebo niečo, čo môžu slepo poslúchať. Niekoho, kto im povie, čo je „správne“ a čo majú robiť. Potrebujú vonkajšiu motiváciu. Často sa v sebe nevyznajú a majú problémy so sebahodnotou.
- V puberte môžu veľmi poslušné deti bez schopnosti vlastného názoru začať poslúchať „šéfa“ miestnej, trochu pochybnej bandičky a z dobrého dieťatka sa zrazu stane úplný opak. Respektíve sa stále deje to isté, len teraz už poslúcha niekoho iného.
- Alebo naopak môže vznikať príliš rebelujúce, vzdorovité konanie, ktoré „na just“ nebude robiť čokoľvek, čo má prikázané aj keď v tom vidí zmysel.
Prečo nie je rešpektujúca výchova výchovou bez hraníc?
Veľmi častou kritikou rešpektujúcej výchovy je obvinenie, že ide o voľnú výchovu, kde si deti, robia od rána do večera, čo chcú a nemajú žiadne hranice. Je pravdou, že to v určitej miere v rodičovstve, ktoré sa snaží byť rešpektujúcim, môže nastať. Ale nie je to preto, že to vychádza z tohto prístupu.
Často je to súčasťou procesu, kedy sa k čisto prirodzeným potrebám bábätka (blízkosť, hlad, teplo, spánok), ktoré sa snažíme napĺňať hneď ako je to možné, pridajú ďalšie túžby. Medzi nimi napríklad aj také, pri ktorých je prospešnosť ich naplnenia prinajmenšom diskutabilná (určite si viete predstaviť o čom hovorím – od nevôle čistiť si zuby až po túžbu strkať prsty do zástrčky). Ak to skončí tak, že v sa v mene potrieb dieťaťa celý deň pozerá na televíziu, neumývajú sa zuby, nechodí sa von a podobne, tak to nie je rešpektujúce rodičovstvo a je škoda, že občas získava kvôli podobným prípadom zlé meno.
Ako to teda v tom rešpektujúcom rodičovstve je?
Potreby, ale aj priania a túžby dieťaťa sú samozrejme dôležité. Rovnako je však dôležité to, čo je pre dieťa zdravé či vhodné alebo tiež potreby ďalších ľudí, ktorým sa musí prispôsobiť. Tieto skutočnosti sa môžu v mnohých prípadoch rozchádzať. A práve vtedy je na nás rodičoch, aby sme určili hranicu. Ukážme si to na príklade:
Odchod z ihriska:
Potrebujem NUTNE odísť z ihriska a dieťa ešte ísť nechce. Dôležité je tiež to, čo sa dialo predtým, ako dieťa za jeho nevôle berieme preč. Ideálne sme skúsili dopredu a jasne vyjadriť, kedy potrebujeme odísť, nastavili budík, skúsili sa najprv nejako dohodnúť, povedali mu, čo chceme my, spýtali sa ho, čo chce on. Skrátka skúsili sme nájsť nejaké riešenie s ktorým budeme spokojní obaja. Kvôli niečomu to nešlo, tak ho nakoniec s rešpektom k jeho emóciám a za jeho nevôle odvádzame z ihriska.
Najdôležitejšie však je hlavne to, čo sa pri jeho plači (či inom prejave jeho nevôle) deje a ako na to reagujeme:
- Nehodnotíme: ty si taký a tamtaký, keď takto plačeš
- Nevyhrážame sa: keď takto budeš plakať, už tu nikdy neprídeme
- Nemanipulujeme: keď nebudeš plakať, kúpim ti lízatko
- Neporovnávame: pozri sa na to dievčatko ako pekne odchádza s mamkou z ihriska.
- Nelamentujeme: prečo nie si ako ona? Prečo ja musím mať také urevané dieťa
Čo naopak robíme?
- Prijímame plač, hnev, vzniknuté emócie (tu je dôležité podotknúť, že každá emócia je v poriadku, ale nie každý jej prejav a teda napríklad do seba nedovolíme búchať, či ničiť veci)
- Proste sme „pri“ dieťati, tak ako to najlepšie dokážame. Validujeme, že je v poriadku, že sa hnevá. Nič to však nemení na tom, že musíme ísť
- Jednoducho sa snažíme byť na jeho strane a uistiť ho, že je v poriadku aj keď teraz prežíva nepríjemné emócie
Teória vyzerá krásne. A čo prax?
Môžete si byť istí, že aj rodič, ktorý sa zo všetkých síl snaží byť, čo najviac rešpektujúcim, niekedy lamentoval, vyhrážal sa, manipuloval, hodnotil alebo trestal. Vychovávať deti rešpektujúco je veľmi náročné, predovšetkým preto, že sami sme tak veľmi pravdepodobne vychovávaní neboli a hlavne v náročných, emočne vypätých situáciách, velenie nášho správania prevezmú automatické reakcie a podvedomé vzorce či naučené koncepty.
Nejde o to byť dokonalým. Trúfam si tvrdiť, že na tejto ceste budeme zo správneho smeru vykoľajení veľmi veľa krát. Ale som si istá, že tým, že aj pred svojimi deťmi priznáme, že sme sa nezachovali správne a ospravedlníme sa, dostávame sa späť na trať s pevne vytýčeným cieľom.
Pretože inšpirácie nikdy nie je dosť:
Ak by niekto hľadal v tomto smere inšpiráciu, pravidelný prísun informácií a praktických nástrojov do každodenného života s deťmi, prinášame vám pár tipov:
Knižné tituly:
- Respektovat a být respektován: Dobromila Nevolová, Jana Nováčková,Pavel Kopřiva, Tatjana Kopřivová
- Psychológia pre milujúcich rodičov: Eva Vavráková, Jana Bašnáková, Jana Zemandl
- Aha! Rodičovství: Laura Markham
Rovnako na instagrame je v tejto téme aktívnych hneď niekoľko psychologičiek či psychoterapeutiek:
- Kateřina Trávniček – @Kate.Travnicek
- Vlaďka Bartáková- @jak.vychovavat.kluky.a.holky
- Jana a Andrej Zemandl – rodinna_psychologia
Pár slov na záver
Všetci sa vždy snažíme robiť veci tak, ako najlepšie vieme. Preto buďme na seba láskaví vo výchove našich detí. Aj tým im totiž ukazujeme ako byť dobrým človekom.
