Je mladá, krásna, veselá a vždy s úsmevom na tvári. Mama troch maličkých detí vo veku tri, dva a jeden rok, ku ktorým už o pár dní pribudne štvrté. Martinčanka Alica Beinsteinová nás inšpiruje svojou schopnosťou brať veci s nadhľadom, v každej situácii si zachovať zmysel pre humor a aj napriek množstvu povinností popri malých deťoch si vždy nájsť čas pre seba. Podelila sa s nami o svoje skúsenosti na ceste materstvom, plným lásky a radosti, ale tiež o strach a beznádej, ktorú pociťovala, keď jej predčasne narodené bábätko bojovalo o život.
Alicka, po základnej škole si išla študovať na Strednú zdravotnícku školu v Žiline. Bola to jednoznačná voľba?
Rozhodovala som sa medzi Obchodnou akadémiou a zdravotníctvom. Napokon som sa rozhodla pre Strednú zdravotnícku školu v Žiline a neľutujem. Svoju prácu milujem a nakoniec som vďaka výberu školy spoznala aj môjho manžela.
Kde si sa po skončení školy zamestnala?
Pracovala som v zariadení pre seniorov, v žilinskej nemocnici, neskôr v mliečnej kuchyni martinskej nemocnice, kde som pri vysoko sterilných podmienkach pripravovala stravu a mliečko pre hospitalizovane deti v nemocnici.
Mojim posledným pôsobiskom pred nástupom na materskú dovolenku bola klinika hematológie a transfúziológie Univerzitnej nemocnice Martin. Je to moja najdlhšia pracovná skúsenosť a aj som sa tu najviac naučila. Nielen o praxi, ale aj o živote, nakoľko 90% pacientov na tomto oddelení má onkologickú diagnózu. Keď som otehotnela, nesmela som pracovať na oddelení pri chemoterapiách, a tak ma presunuli na ambulanciu. Tam sme vykonávali odbery krvi, asistovala som lekárom pri odberoch kostnej drene, venovali sa administratíve. Spoznala som tu kopec úžasných ľudí a to, čo ma naučili, si budem so sebou nosiť počas celého môjho pracovného pôsobenia, keď sa raz do práce vrátim.
Ako ste sa s tvojim manželom Dávidom zoznámili a čím ťa zaujal?
Spoznali sme sa cez moju spolužiačku Mišku, s ktorou sa Dávid poznal z posilňovne. On tiež chodil na zdravotnú, ale v tom čase sme sa nejak neriešili, nakoľko sme obaja mali vlastné vzťahy. Po nejakom čase potrebovala ísť Miška do očnej optiky, a preto oslovila Dávida, keďže jeho mama je optička. Dohodli sa, že ju vyzdvihne na stanici vo Vrútkach. Ešte vo vlaku som Miške spomenula, že by som potrebovala ísť do mesta, a tak ma vzali so sebou do auta. Nakoniec to dopadlo tak, že to, čo som šla vybaviť, som vôbec nevybavila, pretože sme sa s Dávidom zarozprávali a odvtedy sme vlastne spolu stále. Dávid ma paradoxne na začiatku nezaujal vôbec ničím, ale nakoniec, keď sme spolu trávili viac času, získal si ma svojim humorom, tým, ako sa snažil, aby mi bolo fajn, bol a stále je skutočný gentleman. No a nemôžem vynechať tie jeho obrovské svaly.
Dávid sa už v podstate odjakživa venuje cvičeniu, je to juniorský majster Slovenska v kulturistike. Ako vnímaš tento jeho životný štýl a aký vzťah máš k cvičeniu ty?
Podporujem Dávida v cvičení a snažím sa mu vytvoriť aj pri viacerých deťoch podmienky, aby stále mal priestor sa tomuto športu venovať. Koniec-koncov, je to niečo, čo nás spájalo už na začiatku a spája dodnes. Cvičenie je našim spoločným koníčkom, aj keď ja v tom asi nikdy nebudem tak dobrá, ako môj manžel. Som na neho veľmi pyšná a ďakujem mu, že po každom pôrode mi rád a ochotne pomáhal so stravou a s cvičením, aby som sa zbavila kíl navyše. Odovzdal mi cenné rady a vytvoril mi podmienky, aby som si mohla ísť zacvičiť. Teraz už necvičíme spolu a kým deti nevyrastú, tak zrejme ani nebudeme. Avšak snažíme sa navzájom si pomôcť tak, aby sme sa mohli aj naďalej venovať tomuto nášmu spoločnému hobby.
Chodili ste spolu jeden a pol roka, kým ste sa vzali. Plánovali ste si hneď po svadbe založiť rodinu?
Áno, hneď po svadbe sme sa obaja zhodli, že by sme chceli bábätko. V tomto sme boli jednotní, obaja máme zmysel pre rodinu.
Momentálne čakáš štvrté dieťatko, ktoré sa narodí koncom mája. Vždy si chcela mať veľkú rodinu?
Áno, snívala som, že sa v krásnych bielych šatách vydám za môjho vyvoleného a budeme mat veľa detí. Môj sen sa mi aj splnil, Dávid stelesnil všetko, čo som kedy hľadala.
Prvé dieťatko sa vám dlhšie nedarilo počať. Aká bola táto cesta za prvým tehotenstvom a ako dlho trvalo, kým sa to podarilo?
Áno, cesta za našim malým Dávidkom bola dlhšia, aj keď s odstupom času mi to vlastne ani tak dlho nepripadá, ale vtedy to bola večnosť. Trvalo 6 mesiacov, kým sa nám podarilo počať. Vtedy som to brala ako nehorázne dlhú dobu a každý mesiac som bola nešťastná. Nakoniec nám pomohli v martinskom sanatóriu Helios, kde mi nastavili hormonálnu liečbu na jeden cyklus a už bolo.
Ako si spomínaš na prvý pôrod?
Celé to bolo idylické a najviac som bola šťastná, že manžel tam bol so mnou a syna sme privítali spolu.
Dali ti prvé mesiace s malým bábätkom zabrať?
Bolo to zaujímavé, netušila som, že deti toľko plačú 🙂 Ale nakoniec to trvalo len tri mesiace a potom to už bolo super. Obaja sme sa vžili do role rodiča a užívali sme si to.
Pomerne krátko po pôrode si znovu otehotnela. Aké boli tvoje prvé dojmy z ďalšieho tehotenstva?
Otehotnela som 5,5 mesiaca po pôrode a veľmi sme sa tešili. Naša radosť však dlho netrvala.
Prečo?
Do polovice tehotenstva bolo všetko v poriadku. V 27. týždni som však necítila pohyby. Na sone zistili, že bábätko ma bradykardiu, preto ma poslali na špeciálne vyšetrenie do Bratislavy, kde mi však povedali, že bábätku nič nie je. Po týždni som mala kontrolu v Martine a tam už vlastne museli urobiť akútne cisársky rez, lebo bábätko malo veľmi nízke ozvy.
Išla si na bežnú kontrolu v tehotenstve a dozvedela si sa tam, že bábätko sa musí hneď teraz narodiť. Čo si vtedy prežívala?
Povedali mi, že keď absolvujem sono v Bratislave, mám sa objednať na kontrolu v martinskej nemocnici a budem tam chodiť až do pôrodu. Tak som sa objednala, manžel išiel vtedy so mnou. Vzali sme si so sebou veci na cvičenie, chceli sme si ísť po vyšetrení zacvičiť. Ja, samozrejme, len tak v rámci možností, nakoľko som bola v pokročilom štádiu tehotenstva. Z cvičenia napokon nič nebolo, lebo ja som skončila na stole. Nedal sa mi nahrať CTG monitor. Prišla za mnou pôrodná asistentka a na jej slová nikdy nezabudnem. Povedala mi: „Musíme vám urobiť CTG na pôrodnej sále, lebo tam máme troška lepšie prístroje, ale nebojte sa, to neznamená, že idete rodiť.“ Samozrejme, ona nemohla tušiť, že ja asi o 20 minút už budem na sále na cisárskom. Vtedy sme už s manželom na seba pozerali, videla som na ňom, že začína byť nesvoj. Na sále sa stále nedarilo pásy natočiť.
Privolali teda ku mne pána prednostu a vtedy som zistila, že tu veru niečo nie je v poriadku. Už som vedela, že je zle. Povedal, nech mu prinesú sono a na sone už videl, že bábätko má nízke ozvy. Zdvihol telefón a povedal, nech zastavia výkony na sále, pretože tam vezú pacientku. V tú ranu som začala plakať a prvýkrát v živote zacítila, aké to je, keď niekomu stuhne krv v žilách. Úplne som si chvíľku necítila nohy, keby som neležala, spadnem na zem. Všetci tam okolo mňa začali lietať, ja som bola v neskutočnom strese, každý sa ma niečo pýtal, od sestričky, ktorá chcela vedieť, kde mám doklady, až po anestéziologičku, ktorá sa pýtala, čo som ráno jedla a pila. Zrazu tam bolo asi desať ľudí a každý odo mňa niečo chcel. Pán prednosta sa potom na mňa pozrel a povedal: „Bábätku sa nevodí dobre a nechceme, aby sa mu niečo stalo, však maminka? Tak poďme na to.“ To som začala plakať už úplne.
A čo tvoj manžel, bol tam v tej chvíli s tebou?
Pamätám si, ako stál nado mnou primár kliniky JVSN a povedal mi: „Nebojte sa, budem sa o vaše bábätko starať, keď sa narodí a sľubujem vám, že urobíme všetko, čo bude v našich silách, aby sa vášmu bábätku vodilo na svete dobre.“ Bol ako anjel z jasného neba. Popravde ani netuším, čo všetko so mnou vtedy robili. Viem, že ma prezliekali, brali mi krv, cievkovali, ja som nebola schopná na nič reagovať. Jediné, na čo som sa zmohla, bola prosba, aby za mnou pustili manžela, potrebovala som ho vidieť, aspoň na chvíľu. To už ale bolo všetko nachystané a ja som už bola na odchode na sálu, ale vyhoveli mi a len na chvíľku manžela ku mne pustili. On už vedel, o čo ide, ešte sme sa vystískali, obaja sme plakali a jednoducho sme si všetko povedali nejak vnútorne bez slov. Nebol už čas, musela som ísť. Bol to jeden z mojich najhorších zážitkov v živote a na tento deň nikdy nezabudnem. Ale napriek tomu máme dnes vďaka všetkým tým ľuďom, ktorí tam v ten deň boli, zdravú dcéru a ja im zostanem doživotne vďačná. Po cisárskom reze si pamätám len moju svokru a manžela. Viem, že mi dal pusu a už ma viezli na JISku. Pamätám si nado mnou manželovu tvár, ako ma hladká po čele. Verím, že v ten deň bola naša rodina chránená tam zhora.
Narodilo sa vám predčasniatko – dievčatko, ktoré ste pomenovali Sofia. Aké mala miery?
1350g a 39cm. Vôbec ju pod tými všetkými hadičkami nebolo vidieť.
Po akom dlhom čase si ju prvý raz držala v naručí? Ako si na to spomínaš?
Videla som ju až na druhý deň a do náručia som ju dostala až po 3 týždňoch a veru bolo to emotívne. Toto pozná každý rodič predčasne narodeného bábätka.
Po jej narodení sa začal kolobeh vyšetrení a ďalších komplikácií. Čo musela Sofi podstúpiť?
Po narodení ju museli hneď rozdýchavať, lebo dýchať prestala. Najskôr bola v Martine na JVSN, potom začala mať problémy so srdiečkom, tak ju prevážali do kardiocentra v Bratislave, kde jej nastavovali liečbu. Narodila sa 11.2. 2020 a domov sme si ju doniesli až v apríli. Mala sondu v žalúdku, pruh, zabiehalo jej očko a liečila sa dva roky na srdiečko. Nakoniec sme krásne všetko zvládli. Tu som naozaj ocenila, že som vyštudovala zdravotnú školu a bola som za to nesmierne vďačná. Možno to tak malo byť.
Kvôli zdravotnému stavu malej Sofie k vám veľmi často musela prísť sanitka. Navyše si predčasniatko priviedla na svet v čase pandémie covidu, čo celú situáciu ešte viac komplikovalo. Ako si zvládala všetky tieto náročné dni, keď si svoje dieťa musela nechať samé v nemocnici, čo ťa vtedy vnútorne poháňalo vpred?
Bolo to náročné a veľmi stresujúce. Vlastne som si to celé uvedomila, až keď na dispečingu poznali moje meno a vedeli presne kam a kvôli čomu majú ísť. Mojou veľkou oporou bol Dávid, on bol tým hnacím motorom a za to všetko mu veľmi ďakujem. Lebo vďaka nemu som nezošalela a stála pevne nohami na zemi. Naozaj sa vtedy naše manželstvo zocelilo a zostalo omnoho pevnejšie.
Svoje prvé Vianoce trávila Sofi opäť v nemocnici. Bolo to pre vás ťažké? Aký bol tento Štedrý deň?
Obaja sme boli smutní, ale mali sme tu malého Dávidka, ktorý tomu vôbec nerozumel, mal len necelé dva roky. Snažili sme sa teda najmä kvôli nemu byť v pohode.
Keď mala Sofia 6 mesiacov, zistila si, že si tehotná. Aká bola tvoja reakcia? A ako to prijala najbližšia rodina?
Boli sme veľmi prekvapení. Moje myšlienky boli rôzne, dieťatko sme vôbec neplánovali a priznám sa, že na začiatku som to brala dosť zle. Po celom tom šoku sme sa však tešili. Potom to vystriedal aj strach, po skúsenosti so Sofi. Ja som si túto moju reakciu aj dlho vyčítala. Vravela som si, že takto to nemalo byť, veď som si stále hovorila, ako veľmi chcem mať deti. Ale situácia bola vtedy úplne iná. Bála som sa, aby to opäť neskončilo predčasným pôrodom. Rodina bola, myslím, rovnako prekvapená, ale najviac si spomínam na reakciu mojej svokry, ktorá sa tak úprimne tešila, že mňa samu to dojalo.
Na rozdiel od prvého cisárskeho rezu sa Samko narodil sekciou v spinálnej anestézii, takže si „bola pri tom“ a mohla si ho hneď držať v naručí. Aké to bolo?
Príchod Samka na svet bol krásny aj napriek tomu, že cisársky rez znášam omnoho horšie, ako pôrod prirodzenou cestou. Postaral sa o to personál na sále a, samozrejme, to, že som vedela, že môj muž je za dverami a čaká na mňa. Samko bol úplne úžasný a ja som celý ten pôrod veľmi emotívne prežívala.
Aký bol začiatok s tromi deťmi? Trvalo dlho, kým si si našla systém?
Áno, trvalo to celé asi 2-3 mesiace. Nakoniec som musela fungovať ako predtým, keďže manžel bol stále v práci. Podarilo sa to, aj keď začiatky boli ťažké. Možno práve preto, že Samko bol skvelé a dobré bábätko. Ako za odmenu.
Jednou z najdiskutovanejších tém medzi mamičkami je dojčenie. Ty si svoje deti dojčila?
Chcela som dojčiť všetky deti a plánujem aj toto posledné. Nebolo to vždy ružové, ale snažila som sa. Dávidka sa mi podarilo dojčiť len tri mesiace, keďže potom prišiel štrajk a mne ako prvorodičke sa to nepodarilo ustáť. Sofi som dojčila sedem mesiacov a bolo by to aj dlhšie, ale otehotnela som, keď mala šesť mesiacov a už sa mi potom prestalo tvoriť mlieko. Tak mi to vtedy vysvetlila laktačná poradkyňa, ktorá mi poradila, ako to potiahnuť aspoň o ten mesiac dlhšie aj počas tehotenstva.
Sofia však bola vtedy naozaj maličká a potrebovala veľa mliečka, nevyhovovalo jej, že ja som ho mala menej, a tak sa postupne sama odstavila. Samka som dojčila tiež sedem mesiacov a vlastne sa tam opakovalo to isté. Znovu som otehotnela, keď mal niečo po piatom mesiaci a darilo sa mi to udržať ešte asi dva mesiace. Keďže už ďalšie tehotenstvo naozaj neplánujeme, možno sa mi štvrté bábätko bude dariť dojčiť aj dlhšie. Taký je môj plán, uvidíme, aký plán ma nachystaný malá:)
Čo by si odkázala mamičkám, ktoré sa kvôli dojčeniu trápia, prípadne si vyčítajú, že nemohli dojčiť dlhšie?
Aj keď to tak možno nevyzerá, nejde cez to vlak. Nie sú horšie mamky, keď sa im dojčiť dlhšie nedarí. Pre svoje bábätko sú celým svetom bez ohľadu na to, či dojčili, nedojčili, alebo dojčili len krátky čas. Materstvo je o veľa veciach, dojčenie z nás nerobí lepšie mamy.
Aké sú tvoje deti? Majú odlišné povahy?
Dávidko je veľmi živý lapaj. Bavia ho všetky športové hry. Napriek tomu, že je neposedný, a tiež niekedy nepočúva, je veľmi šikovný a bystrý. Sofinka je tak isto živá, ale dá sa jej lepšie vysvetliť. Napriek jej začiatkom je to múdre a pozorne dievčatko, ktoré úplne dobehlo svojich rovesníkov Samko je slniečko, od narodenia sa smeje na všetkých a na všetko, je to pokojný šikovný chlapček. Každý je iný a každý je pre nás niečím výnimočný.
Ako s deťmi tráviš čas počas dňa?
Hráme sa, deti mi pomáhajú aj s domácimi prácami. Starší sa už aj pohrajú, ale to väčšinou netrvá dlho:) Snažíme sa byť veľmi veľa von, doobeda aj popoludní. Radi chodíme ku koníkom, k zvieratkám alebo len na preliezačky na našom sídlisku. Keď je horúco, tak sa chodíme schladiť do lesa.
Nájdeš si popri deťoch aj čas pre seba a svoje záľuby? Čomu sa vtedy venuješ?
Áno, môj manžel je veľmi zhovievavý a rád deti postráži, keď sa napríklad chcem stretnúť s kamarátkou na káve. Ak je čas, rada sa venujem sebe, idem napríklad na kozmetiku. No a keďže môj manžel je skvelý masér (vyštudovaný) často si u neho objednám večernú relaxačnú masáž, ktorá mi pomáha zo všetkého najviac. Keď deti spia, rada im robím fotoalbumy, kde im lepím fotky, alebo skúšam háčkovať a dostala som tiež šijací stroj, tak teraz sa chystám najmä do toho.
Dokážete si s manželom nájsť čas, kedy ste len vy dvaja bez detí? Kto vám s deťmi vtedy pomáha?
Áno, keď majú naši priatelia napríklad svadbu, alebo sme už dlho neboli osamote, tak sa ideme najesť a porozprávať. Deti strážia svokrovci alebo moja mamina. Musím povedať, že som za to veľmi vďačná, pretože si myslím, že aj vďaka tomu sa nám v manželstve darí.
Pôsobíš veľmi vyrovnane. Čo ti počas bežných dní na materskej dodáva dobrú náladu a schopnosť „byť nad vecou“?
Popravde, vôbec neviem, aj u nás sú dni, kedy som neskutočne vyčerpaná a bez nálady a sú aj také, kedy sa smejeme a jašíme. Asi klasika v každej rodine. Ja si viem z veľa vecí urobiť srandu. Často sa napríklad s manželom hneváme, lebo deti nepočúvajú, a potom mi vzápätí niečo spadne, rozbije sa to, my sa len pozrieme na seba a vybuchneme smiechom. Sme obaja také veľké deti.
Momentálne čakáš štvrté bábätko, ktoré zrejme prišlo veľmi nečakane. Aké bolo toto zistenie?
Opäť som otehotnela 5,5 mesiaca od pôrodu a bol to veru šok. Asi pre všetkých, ale hlavne pre nás. Avšak moja reakcia bola paradoxne lepšia ako pri Samkovi. Zopakovala som si moje vlastné slová zo svadby o tom, že prijmem deti ako dar Boží, a tak som prijala aj túto skutočnosť. Áno, je pravda, že som pri posledných dvoch tehotenstvách plakala, keď som to zistila, ale bolo to len z obyčajného ľudského strachu. Ako to zvládneme, či to vôbec zvládneme a najmä či budem mať dosť síl donosiť deti. Našťastie, Samko sa narodil v termíne a aj Karolínka príde na svet donosená. Aj keď som mala strach, som za moje deti vďačná, že práve ja som ich dostala takto po sebe. Keď si predstavím, že niekto sa o bábätko snaží aj 15 rokov… ďakujem tomu hore.
Karolínka zrejme príde na svet opäť sekciou. Alebo?
Áno, lekár, ktorý by ma rodil prirodzene, by bol blázon (to som zopakovala len slová jedného veľmi dobrého pána doktora z nemocnice). Bojím sa a snažím sa na to nemyslieť, keďže už viem, do čoho idem. Prirodzene by som porodila len v prípade, že by sa pôrod rozbehol a nestihla by sa sekcia.
Akú rolu v celom tomto rodičovskom kolotoči zohráva tvoj manžel Dávid?
Môj manžel je ako môj talizman, ktorý so mnou absolvoval všetky pôrody, pri každom ma sprevádzal a držal za ruku, aj pri tých cisárskych stál pri mne až do poslednej chvíľky, čo sa za mnou zatvorili dvere na sále. Pri Samkovi to bolo plánovane, takže bol pri mne od rána na prípravách na sále až po samotnú sekciu, čakal, kým sa to skončí, videl hneď malého, počkal, kým ma zašijú a ešte nám dali chvíľku, aby sme sa spolu potešili, keďže kvôli covidu boli zakázané návštevy. Cítila som jeho prítomnosť.
Aj keď sa ďalšieho cisárskeho rezu veľmi obávam, drží ma nad vodou to, že manžel tam opäť pri mne bude. Je až neskutočné, čo dokáže urobiť prítomnosť milovaného človeka a ja zo srdca prajem každej žene, aby mala v živote toľko šťastia, čo ja a mala možnosť mať po svojom boku takého muža. Statočného, milujúceho, vždy pripraveného byť mi nablízku, a keď už nemôže nič viac robiť, aspoň tam je a drží ma za ruku. To jediné mi vtedy stačí.
Bez čoho si nevieš predstaviť život na materskej?
Bez práčky, sušičky a parného mopu:) A, samozrejme, bez manžela, ktorý mi ochotne a rád pomôže a rozveselí ma, keď mi je najhoršie.
Keby si ostatným mamičkám mala dať nejakú radu do života s deťmi, čo by si im povedala?
Že aj to najhoršie obdobie raz prejde a že s humorom a smiechom sa všetko zvláda lepšie. Ste skvelé a pre svoje deti ste tie najdokonalejšie bytosti na svete.
1 komentár
Úžasný príbeh, úžasnej Maminy vďaka ktorej je svet lepší ❤️ Alicka ďakujem ❤️