Nikdy som nesnívala o tom, stať sa matkou. Študovala som, našla si skvelú prácu, priateľa s ktorým sme začali spolu žiť, neskôr sa vzali. Absolútna idylka. Otázka rodičovstva prišla od partnera, pre ktorého to bol ďalší logický krok v našich životoch. Moja práca mi umožňovala kariérne rásť, stretávať sa denne so zaujímavými ľuďmi a byť aj finančne veľmi dobre ohodnotená. Mala som však 30. Vraj najvyšší čas ak chcem mať vôbec niekedy deti.

Gynekologička mi povedala, že snaha o otehotnenie môže trvať pokojne aj rok. Netrvala. Otehotnela som ihneď po vysadení tabletiek. Dosť ma to zarazilo a skutočne som to takto skoro nečakala.

Tehotenstvo bolo veľmi napínavým obdobím. Totiž, napínalo ma zo všetkého, čo som predtým milovala. Nemohla som cítiť ani kávu ani parfém môjho muža. Bola som často unavená a v práci som nedokázala premýšľať pohotovo, tak ako predtým. Vo svete finančníctva nesmiete robiť chyby, lebo vás vyjdu príliš draho. Doslova. Lepšie dni plné energie sa striedali s dňami, kedy som bola unavená, nesústredená a precitlivená. Nespomínam na toto obdobie veľmi rada.

 

Keď to necítite ako v knižkách

Syn sa vypýtal na svet presne v deň termínu. Asi bude mať rád všetko na poriadku, tak ako jeho mama. Nikdy som nezažila a verím, že už nikdy nezažijem tak ukrutnú bolesť akou bol pôrod. Bolo to zvláštne. Jeho nahé malé lepkavé telo položili na to moje a vo mne sa miešalo asi milión rôznych pocitov. Bol to adrenalín, strach, úľava, dozvuky bolesti aj radosť, že už to mám za sebou.

Bol krásny. Bolo to veľmi silné, nemôžem však povedať, že by som zrazu k tomu malému človeku cítila príval lásky. Nič z toho, čo som čítala v knižkách o materstve som nezažila. Vraj sa cítite akoby ste ho milovali odjakživa a zrazu je pre vás celým svetom. Bola som ubolená, unavená matka, ktorá je asi nejak divná, lebo ten malý človek je pre ňu úplne cudzí.

Preskočím toho teraz veľa. Po pravde akokoľvek čudné to môže byť, ja si za prvý polrok Ondrejkovho života toho ani veľa nepamätám. Bolo to každý deň o tom istom. Kojiť, prebaliť, uspať, kojiť, nosiť na rukách, kúpať, uspať. Ondrík veľa plakal a väčšinu dňa som trávila jeho utišovaním a nosením na rukách. Okrem prechádzok okolo domu som takmer nikam nechodila. Kedykoľvek dostal záchvat plaču a tak som sa držala stále v blízkosti nášho domu, kde som ho vedela najlepšie utíšiť. Moj manžel mi pomáhal vždy keď mohol. Väčšinou však chodil domov okolo šiestej či siedmej keď som už malému chystala kúpeľ a išla ho uspávať.

 

Naozaj to takto cítim jediná?

Mám pocit, že som prišla o všetko. S kamarátkami som sa stretávala len minimálne lebo sa to s Ondrikom jednoducho nedalo. Väčšinou mi každé stretnutie celé preplakal a tak som ich časom úplne prestala plánovať. Bezdetné kamarátky mi písali, že sa ani neviem ozvať a že toto odo mňa nečakali. S mužom sme spolu boli veľmi málo a o intímnom živote nebola ani reč, nie to niečo viac. Ak bol náhodou čas, boli sme obaja unavení. Odrazu som nič nebudovala, nikam sa neposúvala, nestarala sa o seba a ani sa s kilami navyše vo svojom tele necítila dobre. Celé to uzatvárali myšlienky hnevu na samú seba. Naozaj to takto cítim jediná?

Množstvo matiek získa v dieťati zmysel svojho života, ja som o ten svoj prišla. Nechápte ma zle. Svoje dieťa milujem ale nikto mi nepovedal, že materstvo je také ťažké. Nikto ma nevaroval, že stratím akýkoľvek sociálny kontakt, že nebudem mať čas na nič iné a že aj keby ten čas náhodou budem mať, únava bude silnejšia ako chuť niečo podniknúť.

Ondrík už chodí do škôlky a ja som až teraz opäť začala žiť skutočný život. Je to úžasné usmievavé dieťa, ktoré si postupne získalo moje srdce aj keď začiatky neboli ako z knižky. Musím však povedať to, čo mnohé nechcú povedať nahlas. Materstvo je jedna obrovská obeta a nie je pre každého. Dnes opäť pracujem, cvičím, stretávam sa s priateľmi a Ondríka vychovávam ako najlepšie viem. Som si však istá, že druhé dieťa mať nebudem. Občas sa pri pohľade na Ondrika zamýšľam, či by som do toho išla keby viem, čo to obnáša. Neviem si odpovedať.