Článok patrí do kategórie blogu a vyjadruje úvahu autora.
Nedávno som na sociálnej sieti, v jednej skupine zachytila nenávistný status matky, ktorá uráža mamičky, ktoré svoje deti nosia v nosičoch. Vraj sú trápne, len sa ukazujú a asi nevedia že existuje kočiar. Ďalšia sa pripojila s urážaním takých, ktoré dojčia čo najdlhšie a sú členkami rôznych podporných skupín dojčenia na sociálnej sieti.
Do podobných diskusií sa nezapájam už z princípu. Ako tak sledujem tento druh komentujúcich ich cieľom je vysmiať, zhodiť, vyleštiť si svoje ego tým, že si dokážu aké sú ostatné matky trápne či jednoducho horšie ako oni. S otvorenou diskusiou či rozumnou argumentáciou u nich nikdy nepochodíte.
Všimla som si zaujímavú vec. Terčom výsmech sú zväčša mamičky, ktoré sa zaujímajú o svoje deti, ich vývin, zdravie, výchovu. Obvykle si veľa študujú, čítajú, chodia na prednášky alebo aspoň „listujú“ poradne na webových stránkach pre mamičky. Opačná „skupina“ mamičiek je zväčša tá útočiaca. Teda tie, ktoré sa toľko nezaujímajú, sladkosti neobmedzujú, takisto ani televíziu či mobil. Zo zdravých potravín či študovania obalov výrobkov sa vysmievajú a ich najčastejší argument je „Ani naši rodičia to neriešili a sme tu“.
Nie nechcem uraziť tieto mamičky, majú právo na názor. Majú právo nedojčit, nenosiť, neobmedzovat sladkosti, namiesto výletov či tvorivej činnosti využívať televíziu či mobil. Ale prečo tieto mamky majú tak silnú potrebujú urážať, zhadzovať, vysmievať sa…
Neviem, možno je to len moja skúsenosť. A tá vaša je úplne iná. Často uvažujem nad tým, že by sme sa mali viac zaujímať o seba a naučiť sa rešpektovať názory a postoje iných.
