Otehotnela som už po štyroch mesiacoch spoločného randenia. Bola to bláznivá láska. Taká, ktorá vás strhne, no teraz premýšľam, že na začiatkoch sú možno také všetky. Bol ku mne pozorný a milý. Neustále ma prekvapoval darčekmi a obklopoval kvetmi. Cítila som sa ako princezná. Možno aj preto som neváhala a rozhodla sa, že si dieťatko necháme, napriek tomu, že nebolo plánované.
Začali sme spolu bývať v období, keď sa malo narodiť.
Nechceli sme vedieť pohlavie, no ON si bol istý, že to bude chlapec. Firmou dal zariadiť izbičku v modrých tónoch, bez toho, aby sa so mnou poradil. Mal sa volať Martin, po otcovi, no volá sa Martinka. Napriek tomu, že sa nám narodilo dievčatko, rozhodol sa, že izba ostane v pôvodnom stave.
Dlhé mesiace som sa venovala len domácnosti a dcére. ON trávil veľa času v práci, posilňovni, alebo na nejakom večernom stretnutí s priateľmi. Keď mala Martinka rok a pól prestala som ju kojiť. Vtedy som si myslela, že by to mohol byť začiatok môjho nového – spoločenského života. Tak veľmi som túžila vidieť sa aspoň raz za čas s priateľkami bez toho, aby som musela brať Martinku so sebou. Toľkokrát som si pri dlhých večerných plačoch dcéry predstavovala, ako sedím v lete na terase s priateľkou a pohárom červeného vína. Len pokojný rozhovor, oddych, klebety, spomínanie na staré príbehy a smiech.
Vraj máme všetko. Vraj sa stará, aby nám nič nechýbalo. Vraj je moje miesto doma, pri dcére. Už od jej narodenia som cítila, že ON je kráľom a pánom domácnosti i našich životov. Zarába, živí a tak rozhoduje. Svojim spôsobom som to celé podporovala. Bola som tak unavená z nočného vstávania a zo starostlivosti o bábätko, že som vôbec nenamietala, že o všetkom, čo sa nás týka rozhoduje ON. Keď som však nabrala naspäť stratenú energiu, zbavila sa popôrodných kíl a už nemusela v noci vstávať, chcela som sa vrátiť k aktívnejšiemu životu. Chcela som ísť občas na kávu s priateľkou, do kina, či do fitka. Raz som ho po dlhej hádke naozaj uprosila, aby som mohla na tú kávu ísť. Nepáčilo sa mu, že si dávam parfum, že sa maľujem a jeho vulgárne poznámky k sukni, ktorá bola podľa neho vraj prikrátka (bola takmer po kolená) ma prebrali z letargie, v ktorej som žila.
Keď sa mi ozvali predčasne z práce, ktorú som pred materskou opustila a dali mi naozaj lákavú ponuku, potešila som sa. Uvažovala som nad jasličkami, ktoré boli len kúsok od nášho domu. Skôr, ako som mu stihla tento návrh predostrieť, počul telefonát s mojou bývalou kolegyňou. Počas hádky z neho vypadlo, že si nepredstavuje, že budem ešte niekedy pracovať. Stačí, ak sa budem starať o to, aby u nás bolo vždy čisto a aby bolo navarené. Posledná poznámka mi bola svojim spôsobom smiešna, keďže sa obvykle stravuje v reštauráciach.
Nič si nevážiš. Veď ti bolo tak dobre. Čo by iné, za taký život dali… Tieto i mnohé ďalšie vety som počúvala od môjho okolia v tých najťažších chvíľach môjho života. Najprv sa vyhrážal, neskôr ma odporne urážal, potom zas plakal. Pobaliť a odísť som sa rozhodla v čase, keď bol v práci. Na lístočku som mu nechala adresu jednoizbového bytu, kde budeme s dcérou zatiaľ v podnájme bývať. Doteraz neprišiel ani raz.
Aj keď mám to šťastie, že mám dobrú prácu a viem sa postarať o seba aj dcéru, žijeme si veľmi skromne. Šetrím, kde sa dá a musím priznať, že si občas, pár dní pred výplatou musím aj požičať. Napriek tomu neľutujem, že som odišla a cítim sa silnejšia ako kedykoľvek predtým.
