Rodičia chcú deti prirodzene chrániť pred všetkým zlým. Avšak niekedy je dôležité nezamlčiavať pravdu a nepoužívať milosrdné klamstvá na odvrátenie pozornosti. Takým prípadom je i téma smrti. Je tu prítomná a my v podstate ani nemôžeme pred ňou deti uchrániť. A vlastne by sme sa o to ani nemali snažiť.
Ako s deťmi hovoriť o smrti
Smrť je prirodzenou súčasťou života. Pred deťmi ju však nespomíname radi a ak je to predsa len potrebné, snažíme sa čo najskôr zmeniť tému a zahovoriť. Je pravdou, že je veľmi náročné vysvetliť dieťaťu, čo to je a prečo prichádza. Ale nastanú situácie, kedy sa dieťa začne vypytovať a dostávať svojimi otázkami rodičov do úzkych. Keď už teda príde rad aj na túto tému, ako s deťmi hovoriť o smrti?
Prežívanie smútku je v poriadku
Mnoho rodičov si myslí, že deti musí od témy smrti ušetriť a zbytočne ich malé hlavičky takouto „zlou“ oblasťou nezaťažovať. Veď deti tomu predsa nerozumejú, sú ešte malé, domnievame sa. Opak je však pravdou. Keď zvolíme vhodné slová, dieťa porozumie – aspoň do takej miery, do akej vzhľadom na svoj vek môže. Vždy je lepšie povedať pravdu, než si vymýšľať príbehy. Výmyslami môžeme totiž niekedy narobiť v detskej duši chaos a zbytočné obavy.
Aj dieťa sa môže priamo konfrontovať so smrťou a smútkom. Keď zomrú starí rodičia, alebo napríklad pri strate svojho zvieratka. Takúto detskú bolesť nikdy netreba bagatelizovať. Strata domáceho miláčika predsa dokáže zlomiť srdce dospelému, o to viac dieťaťu. Aj v takejto situácii treba deťom vysvetliť, čo sa stalo a prečo sa to muselo stať.
Smútok v piatich fázach
Deti i dospelí smútia za blízkymi a milovanými osobami (i zvieratkami). Smútok je niekedy znesiteľný, inokedy pretrváva dlho a nevieme sa s ním vyrovnať. Vo všeobecnosti sa hovorí, že smútok prebieha v 5 fázach: Popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia, akceptácia. Keď si budeme uvedomovať, v ktorej fáze sa nachádzame, lepšie budeme celú situáciu zvládať, pretože budeme chápať, že naše pocity, ako aj emócie našich detí sú namieste a že sú v poriadku.
Čo si o smrti myslia deti
Hoci sa dieťa nad smrťou bežne nezamýšľa, ak už na ňu príde reč, vníma ju zo svojho uhla pohľadu. Ten sa líši v závislosti od veku dieťaťa.
Deti do 5 rokov
Malé deti do veku piatich rokov nechápu, že smrť je konečná. Prirovnávajú ju najmä k spánku alebo k výletu. Spájajú si ju hlavne s prejavmi ako sú zatvorené oči, odchod preč. V tomto veku sa však detičky domnievajú, že mŕtvy môže hocikedy ožiť, napríklad, keď do toho vstúpi lekár alebo nejaké kúzlo. Myslia si, že mŕtvy sa síce nehýbe, ale inak vidí, cíti a myslí. Práve preto sa zvyknú pýtať, kam zosnulý išiel, ako sa tam má, čo tam teraz robí, a podobne. A hoci tieto otázky môžu byť pre rodičov nepríjemné, deti sú zvedavé a potrebujú dostať odpoveď. Rozhodne by sme nemali zahovárať a odmietať sa s deťmi na túto tému baviť. Ak dieťaťu neposkytneme odpoveď, bude si domýšľať a môže sa stať úzkostnejším.
Deti do 9 rokov
Staršie deti vo veku približne 5 až 9 rokov už rozumejú tomu, že smrť je nevratná. Zároveň si však myslia, že sa týka iba starých ľudí a že ich sa dotknúť nemusí, ak budú dostatočne rýchle, alebo šikovné. Smrť si deti v tomto veku najčastejšie predstavujú ako kostlivca, prípadne ducha. Rodičia môžu na vysvetlenie smrti používať konkrétne príklady, ktoré sa dajú pozorovať, ako napríklad plamienok sviečky, či kolobeh prírody.
Deti nad 9 rokov
V období od deviateho roku života si deti už vedia prepojiť jednotlivé atribúty smrti a rozumejú, že smrť je už trvalým stavom. Čoraz viac ich v spojitosti so smrťou zaujíma život po smrti. Pre veriacich ľudí v tomto zohráva dôležitú úlohu náboženská výchova na školách, v kostole, ale aj doma v rodine, kde sú rodičia prvými učiteľmi viery v Boha a túto istotu aj v súvislosti so smrťou prenášajú i na svoje deti. Deti nad 9 rokov už smrť nepovažujú za osobu, pretože už myslia abstraktnejšie. Môžu mať však obavy aj z praktických vecí, ako je priebeh pohrebu, život bez blízkeho člena rodiny, zabezpečenie… Proces smútku a trúchlenia je pre tieto staršie deti rovnaký, ako pre dospelých.
Ako s deťmi hovoriť o smrti na Dušičky
Smrť niekoho blízkeho nás môže zasiahnuť kedykoľvek. V najväčšej miere sa o nej hovorí práve v období prvých novembrových dní, kedy slávime Sviatok všetkých svätých a Pamiatku zosnulých (Dušičky). V týchto dňoch navštevujeme cintoríny, zapaľujeme sviečky na hroboch našich blízkych a spomíname na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Súčasťou toho všetkého sú aj naše deti, ktorým treba mnoho vecí vysvetliť. Keď zomrie niekto z rodiny, alebo niekto blízky, rozmýšľame nad tým, ako to povedať dieťaťu. Ako s deťmi hovoriť o smrti tak, aby to pre nich bolo pochopiteľné a aby ich to nevystrašilo?
Keď je spev liekom. Prečo deťom spievať?
O smrti len pravdivo – primerane veku
Aj keď sa to môže zdať kruté, mali by sme deťom povedať pravdu. Nevymýšľajme si rozprávky, ktoré môžu v detskom chápaní spôsobiť akurát tak zmätok. V prvom rade treba prihliadať na vek dieťaťa, jeho chápanie a vyzretosť a podľa toho voliť slová. Nemusíme, samozrejme, zachádzať do úplných detailov. Dieťaťu postačí jednoduchý fakt, aby získalo informácie o tom, čo sa stalo – primerane svojmu veku. Môžeme použiť vetu, ako napríklad „Dedkovi už prestalo biť srdiečko, a preto umrel,“ alebo niečo podobné, čo deťom situáciu vysvetlí.
Keď ide o vážnu situáciu a tragickú udalosť, akou je napríklad autonehoda, či samovražda, aj tu je namieste povedať dieťaťu pravdu. Vyhnúť sa však treba podrobnostiam, ktoré by dieťa mohli vydesiť.
Ako s deťmi hovoriť o smrti? Tomuto sa vyhnite
Realita smrti sa nám zdá krutá, hrozná a desivá, preto chceme od nej deti uchrániť. Nechceme ich vystrašiť, bojíme sa ich reakcie, nevieme, či im to až príliš neublíži a či to vôbec pochopia. Preto veľmi často formulujeme slová do viet tak, že z toho potom nie je jasné, že niekto zomrel. Do určitého veku však deti nerozumejú metaforám, berú všetko veľmi konkrétne. V rozhovoroch s deťmi o smrti sa teda vyvarujme týchto tvrdení:
Odišiel – Keď dieťaťu povieme, že napríklad „babička odišla do nebíčka“, dieťa tomu nerozumie. Veď keď niekto niekam odišiel, tak sa predsa môže aj vrátiť. Dieťaťu teda nebude zrejmé, že babička sa už nevráti. Môže navyše získať aj strach z toho, že keď ocko ráno odíde do práce, už sa z nej nevráti.
Zaspal – Podobne ako v prvom prípade, aj pri slove „zaspal“ môže dieťa nadobudnúť strach zo zaspatia. Môže sa začať báť, že keď mamka a ocko večer zaspia, už sa nezobudia, alebo že zomrie ono samé, ak zaspí.
Vzal si ho anjel – Ďalšou vetou, ktorú rodičia používajú, je: „Dedka si vzal k sebe do neba anjelik“. Nie je to však práve najlepšia stratégia, ako dieťaťu vysvetliť, že dedko zomrel. Táto formulácia môže posilniť obavy dieťaťa z toho, že aj jeho niekto môže vziať a odniesť preč.
Bol veľmi dobrý, preto išiel za Pánom Bohom – Áno, chceme dieťaťu vysvetliť, že zosnulý išiel do neba, pretože bol dobrým človekom. Ale ak použijeme tieto slová, môžeme v dieťati navodiť strach z toho, že keď bude poslúchať, a teda bude dobré, pôjde na druhý svet tiež.
Išiel na lepšie miesto, teraz je mu už lepšie – Táto veta v rozhovore s dieťaťom môže dokonca znamenať riziko samovražednosti.
Rada na záver – Neskrývajte pred deťmi svoje vlastné emócie
Keď hľadáte spôsoby, ako s deťmi hovoriť o smrti, myslite na to, že k deťom prehovárate aj neverbálne. Pri strate blízkeho človeka sa vás smútok bytostne dotýka, nie je dobré potláčať ho. Deti sa aj cez vaše zvládanie emócií učia, ako k pocitom a emóciám pristupovať. Vidia, že prežívať a ventilovať emócie je v poriadku. Samozrejme, nie je vhodné malé dieťa zaťažiť tým, že pred ním budete nekontrolovateľne plakať. Ale môžete mu napríklad vysvetliť, že cítite smútok, potrebujete byť chvíľu osamote a že o chvíľku za ním prídete. V spálni alebo v kúpeľni si môžete poplakať a prejaviť svoje pocity. Takto dieťa ochránite, keď vás bolesť v duši premôže.
