Deti plačú a je to tak v poriadku. Plač je dlho ich jediným komunikačným prostriedkom, ktorým nám môžu ukázať, že prežívajú nejakú nepríjemnosť. Ako rastú, ich schopnosť komunikovať slovne sa samozrejme zlepšuje, to však neznamená, že prestanú mať nárok na plač. Prečo nie je detský plač vhodné okamžite zastavovať a ako inak sa na neho dá reagovať?
Aj pre nás dospelých je veľmi často ťažké regulovať svoje emócie, zachovať chladnú hlavu, ovládnuť sa a vykomunikovať všetko s kľudom a s rozvahou. Deti však na neovládanie svojich emócií majú (na rozdiel od nás dospelých) aj fyziologické právo. Totiž amygdala, časť mozgu zodpovedná za spracovávanie emócií dozrieva až v 25 rokoch, a až vtedy by sme mali byť skutočne schopní ovládať svoje emócie. Samozrejme je vhodné deti učiť ako regulovať emócie alebo ako komunikovať svoje potreby aj inak ako plačom, rovnako ako im nastavovať hranice v nevhodných prejavoch (môžeš plakať/ nemôžeš ma biť). Každopádne na plač majú skutočne nárok. V dvoch, štyroch ale aj v šiestich rokoch.
Detský plač však býva veľmi často vnímaný ako zbytočný, nepotrebný, ba až škodlivý, spoločensky nevhodný či otravný. Niečo, čo treba, čo najrýchlejšie zastaviť. Často sa na plačúce dieťa pozerá tak, že si chce niečo vynútiť, zmanipulovať rodiča, aby dostalo to, čo chce a podobne.
Tak už nerev. Veď sa ti nič nestalo!
Deti pravidelne hneď po prvých sekundách svojho plaču ( či už sa objavuje z reálnej fyzickej bolesti, narazenia na hranice, preťaženia…) počúvajú v závislosti od situácie niektorú z nasledujúcich formuliek:
- No neplač, veď sa ti nič nestalo (čím dotyčný ukľudňuje predovšetkým sám seba)
- No neplač, už je dobre (aj keď dieťa zažíva reálnu fyzickú bolesť a niekto ho presviedča o opaku)
- Aha, lietadlo, vtáčik, pozeraj (snaha, čo najrýchlejšie odviesť pozornosť)
- Ale no, čo to na mňa hráš? (Keď si dotyčný myslí, že dieťa nemá v danej situacii dôvod plakať)
- Neplač, lebo ti na to dám dôvod (a tu už aj s vyhrážkou, že na to reálny dôvod bude mať)
Cesta k potláčaniu negatívnych emócií
V podstate mu tým hovoríme – plakať sa nesmie, tvoje negatívne pocity nie sú dôležité, to, čo zažívaš ma nezaujíma, hlavne s tým čo najrýchlejšie prestaň.
Keď toto dieťa dlhodobo a pravidelne počúva, s veľkou pravdepodobnosťou sa naučí robiť presne to, čo sa mu hovorí. Potlačí svoje emócie, prestane ich dávať najavo a začne si ich uzatvárať hlboko v sebe. Je dosť možné, že si utvorí názor, že tzv. “pozitívne emócie” (napríklad radosť či smiech) sú v poriadku a je dovolené ich prejavovať, ale tie ktoré vnímame ako “negatívne” ako hnev, smútok či frustrácia sa z nejakého dôvodu prejavovať nesmú.
Tieto emócie však nezaniknú. Zahrabú sa niekde hlboko, budú sa hromadiť a vždy je len otázkou času, kde a akým spôsobom začnú vyliezať na povrch. Môžu z toho vznikať tiež úzkosti, neurózy, agresívne správanie a podobne.
“Slzy raného detstva” alebo prečo je detský plač v poriadku
Štúdiu plaču sa viac ako 25 rokov venovala švajčiarsko-americká vývojová psychologička Aletha Solter. Vo svojej knihe “Slzy raného detstva” sa snaží poukázať na to, že ohľadom plaču a záchvatov hnevu prišlo v spoločnosti k veľkému nedorozumeniu a ponúka na ne nový pohľad.
„Plačúcim deťom treba vždy venovať pozornosť a reagovať na ich plač s láskou. Je však tiež dôležité si uvedomiť, že nie každý plač znamená okamžitú potrebu alebo želanie. V mnohých prípadoch je plač jednoducho prirodzeným spôsobom, ako sa dieťa zbavuje stresu a vyrovnáva sa s predchádzajúcimi zážitkami, ktoré ho buď vystrašili, alebo frustrovali,“ píše Aletha Solter vo svojej knihe. „Deti používajú plač a záchvaty hnevu na vyrovnanie sa s traumami a uvoľnenie napätia. Nie je úlohou opatrovateľa zastaviť plač, pretože je to prirodzená potreba od momentu narodenia,“ dodáva autorka.
Zmysluplné spôsoby, ktorými môžeme na plač reagovať
Veľmi záleží na konkrétnej situácii, niekedy je potrebné vyriešiť situáciu (požičivanie hračiek na ihrisku), niekedy upokojiť po páde, niekedy len byť nablízku a pomôcť prejsť cez emočnú búrku po nastavení hraníc. V každom prípade je vždy zmysluplné, nesnažiť sa plač okamžite zastaviť, ale naopak:
- Emócie prijať, popísať a ukázať pochopenie – To musí bolieť/ tebe to vadí/ si smutný pretože…
- Byť pri dieťati, ponúknuť náruč, pohľadkať – Kľudne si poplač/ pri mne môžeš plakať/ ak budeš chcieť, som tu pre teba…
- Opýtať sa, čo by mu mohlo pomôcť? Jemne ho naviesť k vlastnej regulácii – napr. hlboký nádych, výdych
- Naučiť ho spôsoby ktorými si môže emócie uvedomiť- Ty sa teraz hneváš? Kde ten hnev cítiš? Ako vyzerá?
- Spätne sa k situácii v kľude vrátiť a porozprávať sa o tom, čo sa stalo
Rozvoj emočnej inteligencie a tip na knihu:
S vedomým prístupom k plačom úzko súvisí práve rozvoj emočnej inteligencii detí. Schopnosť identifikovať, vnímať a riadiť svoje emócie je pre deti veľmi prospešná a dôležitá. Nielen preto, že sa dieťa učí svoje emócie regulovať, ale prospieva k tiež budovaniu zdravých vzťahov, vlastného sebavedomia a celkového rozvoja osobnosti.
Tip na knihu:
Ak sa chcete rozvoju emočnej inteligencii detí venovať trochu viac a hľadáte praktický spôsob, ktorý bude vaše deti baviť, odporúčame vám knihu “Ferda a jeho mouchy”. Táto kniha sa predáva spolu s plyšákom Ferdom, hlavným hrdinou a jeho muchami – jednotlivými emóciami. Je zatiaľ síce len v češtine, ale skutočne stojí za to.
