Sebadôvera u detí – ako s nimi komunikovať, aby sme ju posilnili?

Autor: spokojná mama

Ako rodičia máme nezastupiteľnú úlohu v životoch našich detí. Okrem toho, že im od najútlejšieho veku pomáhame napĺňať ich potreby, máme tiež kľúčovú rolu pri budovaní ich pocitu vlastnej vnútornej hodnoty a dôvery v samých seba. Sebadôvera u detí sa nebuduje prostredníctvom afirmácií, či viet, ktorým neverí ani dieťa, ani rodič. Ten najväčší vplyv na sebadôveru našich detí máme my, rodičia, a to vďaka našej každodennej interakcii a komunikácii s našimi deťmi. Sebadôvera u detí – čo ju negatívne ovplyvňuje a ako ju vďaka vhodne zvolenej komunikácii dokážeme posilniť?

 

Sebadôvera u detí 

Vedomie si vlastnej hodnoty a dôvera v samého seba/samej seba sú kľúčové aspekty emocionálnej pohody každého človeka. Predstavujú základ, na ktorom si ľudia budujú svoje vzťahy, rozhodnutia a celkový prístup k životu. Komunikácia je jedným z najdôležitejších nástrojov, ktorými môžeme ovplyvniť sebadôveru našich detí. Nie je to však len o tom, čo hovoríme, ale aj o tom, ako to hovoríme a aký postoj pri tom máme.

 

Čo konkrétne negatívne ovplyvňuje sebadôveru detí a ako ju môžeme vďaka vhodne zvolenej komunikácii posilniť?

 

1. Zahanbovanie detí za ich pocity

Naše deti zažívajú širokú škálu pocitov – a to je úplne prirodzené. Je dôležité naučiť sa preto empaticky reagovať na všetky pocity našich detí a nie len na tie “príjemné”. Pocity sú fundamentálnou súčasťou našej existencie, sú to indikátory našich vnútorných stavov a reakcií na vonkajší svet. Keď sú deti za svoje pocity zahanbované, môže to mať negatívny dopad na ich sebahodnotu.

Prečo? Zdravý vzťah k vlastným pocitom znamená tiež zdravý vzťah k sebe samému. Keď deťom vštiepime, že niektoré ich pocity sú „zlé“ alebo „neprijateľné“, môžeme v nich nevedome vytvoriť dojem, že ani oni nie sú dostatočne dobré, keď tieto pocity deti cítia. Prijať všetky pocity našich detí znamená rešpektovať ich ako celistvých ľudí s vlastnými myšlienkami, potrebami a presvedčeniami. Keď deťom ukážeme, že všetky ich pocity sú dôležité a majú hodnotu, poskytujeme im silný základ pre budovanie zdravej sebahodnoty.

 

2. Nálepkovanie

Nálepkovanie detí predstavuje jednu z častých chýb, ktorú robia rodičia v prípade, že si prajú posilniť sebadôveru ich dieťaťa. Táto navonok nepodstatná vec, môže mať hlboký dopad na ich sebaobraz. Označovanie detí pejoratívnymi prívlastkami na základe ich správania môže vážne narušiť ich pohľad na seba samých. Takéto nálepkovanie môže viesť k tomu, že sa deti začnú identifikovať s negatívnymi výrazmi, ktoré im vyčítame. Môže sa zdať, že označiť dieťa ako “lenivec” či “hysterka” je len jednoduchým a efektívnym spôsobom, ako mu vysvetliť, kedy sa správa nevhodne. Avšak to, ako hovoríme o našich deťoch a aké prívlastky im pripisujeme, formuje ich vnímanie seba samých.

sebadôvera u detí

Ak chcete mať sebavedomé deti so silnou sebadôverou, vyhnite sa používaniu hanlivých výrazov alebo nálepiek na ich adresu. Miesto toho sa sústreďte na popis ich konkrétneho správania, ktoré vás trápi. Napríklad namiesto toho, aby ste dieťa nazvali „zlým“ kvôli konkrétnemu správaniu, môžete povedať: „Vidím, že sa ti ešte nechce odísť z ihriska.“ Následne môžete skúsiť spoločne hľadať konštruktívne riešenia daného problému. Pamätajme, že naša komunikácia formuje nielen to, ako nás deti vnímajú, ale aj to, ako sa naučia vnímať samé seba. Vedomá komunikácia bez použitia nálepiek pomôže preto nielen zvýšiť mieru porozumenia, ale aj sebadôveru vášho dieťaťa.

 

3. Porovnávanie

Porovnávanie detí medzi sebou alebo s inými deťmi môže vytvárať ilúziu nedosiahnuteľných štandardov a viesť k zbytočnému súťaženiu. Každé dieťa je jedinečné a je dôležité, aby sme ako rodičia dokázali oceniť a podporiť individuálny rozvoj každého z nich. Mimo domova, v školách, či na sociálnych sieťach je súťaženia a porovnávania neúrekom.

Tak prečo nevytvoriť aspoň v našich domovoch prostredie, kde sú naše deti hodnotné také, aké sú a ich jedinečné schopnosti a vlastnosti sú oslavované a nie znevažované? V konečnom dôsledku je cieľom všetkých rodičov, aby sa ich deti cítili milované, hodnotené a schopné dosiahnuť svoj plný potenciál. A to je práve to, čo môžeme dosiahnuť vytvorením prostredia, kde je každé dieťa hodnotené podľa toho, aké je, nie podľa toho, aké je v porovnaní s inými.

 

4. Odopieranie lásky

V minulosti bola bežnou praxou vyjadrovať nesúhlas so správaním dieťaťa tak, že sme ho ignorovali, alebo poslali „do kúta“. Takáto forma trestu však zaručene vedie u dieťaťa k pocitu odmietnutia a nepochopenia. Vyjadrovanie lásky a náklonnosti by nikdy nemalo byť podmienené výkonnosťou alebo správaním. Deti potrebujú cítiť našu lásku bezpodmienečne, aby mohli vyrastať s pocitom silnej sebahodnoty a bezpečia.

To však neznamená, že rodičia musia súhlasiť so všetkým, čo ich dieťa urobí, či povie. Je úplne v poriadku dať dieťaťu spätnú väzbu na jeho správanie, či vyjadriť nesúhlas s jeho vyjadrovaním. Nie však odmietnutím lásky, či náklonnosti. Každé dieťa by malo vedieť, že je milované bez ohľadu na to, aké sú jeho schopnosti alebo úspechy. Láska by totiž nikdy nemala byť odmenou, ani trestom za akékoľvek správanie, či výkon. Hodnota dieťaťa, tak ako každého človeka, nespočíva v tom, čo robí, ale už v tom, že je. Prejavujme našim deťom lásku otvorene a konzistentne, nie len vtedy, keď sú deti „dobré“ alebo „úspešné“. Pomôžeme im tak vytárať neotrasiteľný pocit vlastnej sebahodnoty.

 

5. Prílišná kontrola a ochrana

Prílišná kontrola a nadmerná ochrana môžu viesť u detí k pocitu neschopnosti a závislosti. Je prirodzené, že ako rodičia chceme ochrániť naše deti pred chybami a zlyhaniami. Musíme si však tiež uvedomiť, že tým im často odopierame dôležité životné lekcie, ktoré sú kľúčom k ich osobnému rastu a rozvoju. Dávajme deťom priestor na samostatné rozhodovanie a učme ich prevziať zodpovednosť za svoje činy. Úspech v rodičovstve neznamená ochrániť deti pred prekážkami či zlyhaním, ale naučiť ich, ako sa s nimi vysporiadať a využiť ich ako príležitosti na učenie a sebarozvoj.

Skúsme naučiť deti prevziať zodpovednosť za svoje činy, miesto toho, aby sme za ne niesli zodpovednosť my. Aj keď je to niekedy ťažké, nechajme ich niesť prirodzené dôsledky svojich rozhodnutí vždy, keď je to možné. Pomôže im to k silnému pocitu vnútornej sebaistoty a sebadôvera u detí rastie.

 

6. Neprimerané očakávania

Stanovenie neprimeraných očakávaní môže vytvoriť obrovský tlak a stres, čo nielenže znižuje sebadôveru detí, ale môže negatívne ovplyvniť aj ich celkový emocionálny a mentálny rozvoj. Buďme my rodičia realistickí vo svojich očakávaniach a predovšetkým uznajme, že každé dieťa je jedinečné, so svojím vlastným tempom rastu a schopnosťami. Namiesto nastavovania všeobecných a často nereálnych štandardov, by sme mali akceptovať, že úspech a pokrok nemusia byť vždy merateľné či porovnateľné s ostatnými.

Hlboké pochopenie toho, čo naše deti skutočne potrebujú a čo sú schopné dosiahnuť, je kľúčové pre vytvorenie podporného prostredia, ktoré im umožní cítiť sa sebaisto. To, čo od nich očakávame, by malo byť v súlade s ich skutočnými schopnosťami a vlastnosťami, nie s našimi vlastnými predstavami o tom, kým by mali byť. Pamätajme, že naším cieľom ako rodičov je nielen vychovať úspešné deti, ale predovšetkým šťastné a sebavedomé bytosti, ktoré cítia, že sú milované a ocenené za to, aké skutočne sú, nie za to, čo dokážu alebo dosiahnu.

 

Sebadôvera u detí a sila rešpektujúcej komunikácie

Celkovo možno povedať, že naša vedomá, rešpektujúca a empatická komunikácia s deťmi je základným kameňom pre ich zdravý emocionálny vývoj a budovanie pevnej sebadôvery. My, ako rodičia, máme v rukách mocný nástroj – náš prístup ku komunikácii u nás doma. Je na nás, aby sme sa v tejto oblasti zdokonalili a vytvorili tak pre naše deti bezpečné prostredie, kde sa budú cítiť prijaté, podporované a schopné rozvíjať a dosahovať svoj plný potenciál.

Naša komunikácia s deťmi je pritom oveľa viac ako len výmena slov. Je to spôsob, ako ukázať deťom, že sú pre nás dôležité, že ich rešpektujeme a že im veríme. Je to tiež spôsob, ako ich naučiť, ako sa správať voči iným, ale aj voči samým sebe – s láskou, rešpektom a empatiou.

Zmena starých a nefunkčných komunikačných vzorcov nie je jednoduchá. Hlavne vtedy, keď sme v našom detstve nezažili spôsob komunikácie, ktorý by sme chceli predávať ďalej našim deťom. Takáto zmena si vyžaduje čas, trpezlivosť a energiu. Je to cesta, kde sa môžeme stretnúť s pochybnosťami, strachom a nepochopením. Ale je to aj cesta hodná každého nášho úsilia. Pretože vedomá a rešpektujúca komunikácia s našimi deťmi nám umožní byť súčasťou ich života, pochopiť ich svet a pomôcť im stať sa silnými dospelými, vedomými si vlastnej sebahodnoty.

Tento článok pre vás napísala Dagmar Cmorej.

Dagmar Cmorej je lektorka komunikácie podľa M.B. Rosenberga, autorka projektu Komunikácia srdcom a mama dvoch synov. Vďaka podcastu, blogu a online kurzom pomáha rodičom meniť ich staré a nefunkčné komunikačné vzorce a riešiť každodenné konflikty s ich deťmi s rešpektom a srdcom tak, aby každý dostal to čo potrebuje. Viac informácií o autorke, podcaste a materiáloch zadarmo nájdete na stránke www.komunikaciasrdcom.sk.

Pridať komentár

Mohlo by sa ti páčiť