profesionálny rodič

Profesionálny rodič – skutočný príbeh bez šťastného konca

Autor: spokojná mama

Ak sa niekto rozhodne byť profesionálny rodič, mal by vedieť, že je to veľmi ťažká a náročná práca. Dávať lásku deťom, ktoré ju nedostali od vlastných rodičov. Ide o zamestnanie, ktoré bude trvať dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni a ovplyvní celú rodinu.

Pracovný vzťah sa uzatvára s detským domovom a prácu vykonáva profesionálny rodič, v domácom prostredí. Jeho úlohou  je prijať dieťa do svojej rodiny, zmierňovať traumu z odlúčenia, zabezpečiť jeho zanedbané potreby, pomôcť zabudnúť na negatívne zážitky, pracovať na sebaúcte a dať dieťaťu nádej na lepšiu budúcnosť. Byť profesionálny rodič nie je len obyčajné zamestnanie.

Svoje o tom vie aj jedna výnimočná mamička, ktorá sa rozhodla o svoju skúsenosť podeliť s redakciou Spokojnej mamy a ukázať tak, že to nie je povolanie pre každého. Keďže si mamička želala ostať v anonymite, budeme v článku osvojeného chlapčeka z domova nazývať vymysleným menom, Jurko.

Rozhodnutie stať sa profesionálnym rodičom prišlo do života tejto mamičky úplne neplánovane. Pôvodne chcela zostať doma s vlastným synom na predĺženej rodičovskej dovolenke, pretože si to vyžadoval jeho zdravotný stav.

 

Profesionálny rodič – ako a prečo som sa ním stala

Keď mal náš syn štyri roky, pochopila som, že nie je dieťa úplne podľa tabuliek.  Hovoril málo a mal vlastný spôsob vyjadrovania. Aj keď sme jeho jemnú motoriku denne cvičili, za svojimi rovesníkmi stále zaostával. Naša obvodná lekárka nás poslala k detskej neurologičke a po vyšetrení mozgu sme dostali diagnózu „Hyperkinetický syndóm“.

Je to psychická porucha, ktorá sa vyskytuje v detstve. Častejšie však postihuje chlapcov. Začína niekedy v predškolskom veku a prejavuje sa neposednosťou, poruchou pozornosti, učenia a slabšou motorikou. V mnohých prípadoch nie je nutná medikamentózna liečba. Dôležité je upraviť dieťaťu prostredie na učenie, aby malo čo najmenej vecí, ktoré by ho mohli vyrušovať. Dieťa potrebuje častejšie prestávky a v neposlednom rade si liečba vyžaduje absolútnu trpezlivosť a spoluprácu medzi školou a rodičom.

Ja som pochopila, že sa potrebujem svojmu synovi venovať a preto som nenastúpila do práce. S manželom sme si vypočítali, že toto obdobie môže trvať roky. A konkrétne mňa, to bude stáť šesť až osem rokov života. Verila som tomu, že ak sa mu budem intenzívne venovať, spolupracovať s logopedičkou, špeciálnou pedagogičkou a učiteľkami, bude neskôr môj syn môcť žiť úplne normálny život. Časom jeho mozog „dobehne“ tabuľkové priemery a nezanechá to na ňom žiadne psychické následky.

 

profesionálny rodič

 

Na Slovensku je úplne bežné, že jeden rodič zostáva na predĺženej rodičovskej dovolenke, ak si to zdravotný stav dieťaťa vyžaduje. Rodina je tak odkázaná len na jeden ozajstný príjem. Ale čo ak ochorie hlavný živiteľ rodiny?! „Bohužiaľ môj manžel ochorel a my sme prišli o jeho príjem. Preto som sa rozhodla pre profesionálne rodičovstvo. Moja predstava bola, že budem doma so synom aj dieťaťom z detského domova a obom sa budem venovať ako profesionálny rodič.

Úloha profesionálneho rodiča je zložitá. Je to spojenie rodiča a profesionálneho vychovávateľa do jednej osoby. Pre vykonávanie tohto zamestnania je nutné mať dokončené minimálne stredné vzdelanie a absolvovať prípravu, ktorá trvá šesťdesiat hodín. Túto prípravu môže záujemca absolvovať na každom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Každý kto absolvuje prípravu sa môže uchádzať o miesto, ale profesionálny rodič sa stane len ten, kto bol prijatý po úspešnom absolvovaní výberového konania. To vyhlasuje riaditeľ detského domova. Toto výberové konanie pozostáva z troch častí: psychologický test, ústny pohovor a návšteva domácnosti.

Nastúpila som na kurz profesionálneho rodičovstva, ktorý organizoval Úrad práce sociálnych vecí a rodiny. Manžel sa so mnou osobne zúčastnil niektorých prednáškach a vždy ma podporoval v mojom rozhodnutí. Mnohé situácie do ktorých sa môžeme dostať, o ktorých nám rozprávali sa mi zdali hororové a až prehnané. Ale vždy nám prízvukovali, že profesionálny rodič na nič nie je sám. Kedykoľvek a s čímkoľvek sa môžeme obrátiť na odborný tím na podporu profesionálneho rodičovstva, alebo sociálnych pracovníkov a psychologičku na ÚPSVAR. Potom som absolvovala výberové konanie v detskom domove. Boli tam všetky absolventky z kurzu. Odborný tím robil počas tohto výberového konania aj návštevy v domácnostiach všetkých uchádzačov.

 

Všetko bolo inak

Vyhrala som a nastúpila do zamestnania. Počas celého kurzu som sa ja a moja rodina pripravovala na to, že potrebujú umiestniť dvojičky chlapcov, vo veku môjho syna. Veľmi sme sa tešili. Zrazu, keď som bola zamestnaná sa veci zmenili a odborný tím sa rozhodol do našej rodiny umiestniť podľa ich vyjadrenia mierne zaostalého desaťročného chlapca. Môj syn mal vtedy päť rokov. Od začiatku to bolo ťažké. Manžela pre jeho zdravotný stav prepustili z práce a nevedel si nájsť prácu na Slovensku. Vycestoval do zahraničia. Náš starší syn sa odsťahoval, pretože neprijal chlapca z detského domova. Bol už dospelý a tak sme mu nebránili.

Mladší syn si na nášho Jurka zvykol pomerne rýchlo. Za krátko sa ukázalo, že Jurkovo postihnutie nebolo mierne. Spolupráca s odborným tímom, bola nulová. Boli to tri bezdetné ženy – psychologička, sociálna pracovníčka a ich vedúca. Keď som ich potrebovala, jasne mi dali najavo, že oni iba chodia do práce a ja ich nemám otravovať. Volala som ich, pretože som potrebovala pomoc hneď na začiatku. Vtedy im bola prednejšia porada a k nám prišli až za päť hodín. Keď som mala ja zdravotné problémy, taktiež som sa nedočkala pomoci. Jurkove postihnutie, ako sa neskôr ukázalo, bolo na úrovni imbecility.

Imbecilita je stredný stupeň mentálneho postihnutia. Takéto deti sú nevyspytateľné, nespoločenské, môžu byť agresívne a chýbajú im zdravé spoločenské zábrany. Intelektové schopnosti sú výrazne znížené, slovná zásoba je bez abstraktných pojmov. Vzdelávanie takýchto detí prebieha v osobitných školách, ale ich schopnosti učiť sa, sú obmedzené. Nie sú schopní naučiť sa čítať ani písať. Zvládnu však základné potreby. Obliecť sa, najesť, použiť toaletu a podobné bežné úkony ako je aj hygiena. V dospelosti dosiahne úroveň nie viac ako šesť ročného dieťaťa.

 

 

Psychologička nebola schopná ani uznať, že má fetálny alkoholový syndróm, čo mal napísané aj v zdravotnej karte. Mne v tomto povolaní profesionálny rodič a v práci s ním, veľmi pomohla kniha od Malgorzaty Kleckej: FAScinujúce deti. Vďaka tejto knihe som sa naučila, ako ho motivovať a akým spôsobom s ním komunikovať. Mala som ho rada a chcela som mu pomôcť. Zároveň to bol aj môj jediný príjem v tom období.

 

Psychiatria a náhradné dieťa

Všetko to hrozné o čom nám na kurze hovorili sa splnilo až na to, že som na všetko zostala sama. Necítila som žiadnu podporu od kompetentných. Naopak, keď sa nám podarilo ako tak fungovať, nájsť si systém, tak ho poslali do Tatier na tri týždne, lebo ja som si musela vyčerpať dovolenku.

Prišiel odtiaľ v zlom stave a vo všetkom sme museli začať odznovu. Nemal sa tam dobre a dával mi to za vinu, že som dovolila, aby ho tam poslali. Nedalo sa mu vysvetliť, že to nie je moja chyba. Nasledujúce dva mesiace boli peklo. My ako rodina sme sa dostali do úplnej sociálnej izolácie. Jurko neznášal návštevy, mával hysterické záchvaty, nočné mory. Musela som byť stále v strehu. Bolo to hrozné a doliehalo to aj na môjho vlastného syna.

Podarilo sa mi presadiť si jeho hospitalizáciu na psychiatrii. Počas tohto obdobia, kým bol v nemocnici som ja ako profesionálny rodič dostala náhradu. Bolo to bábätko. Postihnutý ročný chlapček, ktorý ani nevedel sedieť. Okrem toho mal problémy s trávením, ale bola to moja práca. Za pár dní si u nás chlapček zvykol a mňa starostlivosť o bábätko tešila. Lenže môjmu mladšiemu synovi Jurko chýbal a prestal so mnou komunikovať, pretože som ho vymenila za bábätko. Bolo to ťažké.

Opäť som požiadala odborný tím o pomoc, ale nemali čas. Tento raz mi však pomohla psychologička z úradu, ktorá vodila dieťa do tej istej škôlky ako ja a s mladším synom sa porozprávala. Pomohlo to, ale keď od nás bábätko po čase odchádzalo ja som plakala a on sa tešil, že sa vráti náš Jurko. Počas prázdnin bol v tábore. Z tadiaľ sa vrátil aj s malými zvieratkami vo vlasoch a my sme mali postarané o program do konca leta. Už sme len odvšivovali a všetky moje plány som musela zrušiť. Na začiatku školského roka, keď to konečne začalo vyzerať nádejne, prišiel kontakt s biologickou rodinou.

 

Biologická rodina a zhoršenie stavu

Profesionálny rodič musí vedieť, že prijal dieťa do rodiny len dočasne. Cieľom je dieťa raz vrátiť do pôvodnej rodiny. Ale to len v prípade ak sa predchádzajúce nevhodné pomery zmenili. Len ak sú biologický rodičia schopný starať sa o dieťa. V prípade že sa tieto pomery nezmenili, cieľom je umiestniť dieťa do náhradnej rodiny. Náhradnej osobnej starostlivosti, pestúnskej starostlivosti alebo do osvojenia.

Nechápala som to, veď jeho mama na neho neplatila ani alimenty, bola súdne stíhaná, z rodiny bol odobratý keď nemal ani tri roky. Teraz mal dvanásť a nikto sa o neho nikdy nezaujímal. Mama, otec, babka, nikto. Ani cez prázdniny, ani na sviatky. Nikdy! Bolo mi povedané, že zo zákona majú povinnosť dieťaťu takéto stretnutia sprostredkovávať. Lenže tieto stretnutia mu vôbec nerobili dobre. Opäť sa mu vrátili nočné mory a po návštevách u babky bol agresívny. Agresivita sa stále stupňovala a ja som sa začala báť.

V noci som sa zamykala v izbe. Bála som sa o seba aj o môjho syna. Potom mi došlo, že nikomu nič nedlžím, že jediná dôležitá je pre mňa moja rodina. Vysvetlila som to mladšiemu synovi. Aj on už prestal s Jurkom vychádzať . Ten mu stále niečo vyčítal, pýtal si od neho veci a chválil sa, že jemu babka všetko kúpi. Požiadala som v detský domov, aby nám dali iné dieťa. Odpovedali mi, že si nemám čo vyberať. Tak som dala výpoveď.

 

Muselo to skončiť

Ukončenie môjho pracovného pomeru neprebehlo veľmi príjemne, ale dnes to beriem len ako nie veľmi vydarenú časť nášho života. Doma sme si odchod odsmútili, ja a aj mladší syn. Bolo to akoby náš Jurko umrel. Verím, že nie vo všetkých detských domovoch pracujú rovnako neochotní ľudia, ako v tom pre ktorý som pracovala ja. V období keď som skončila, skončili aj ďalšie dve matky. Jedna z nich bola profesionálny rodič viac ako desať rokov.

Stretla som sa s tým, že si profesionálny rodič dieťa vzal do opatrovníctva, s tým že by si ho časom osvojil. Myslím, že situácia je vždy iná, záleží na veku dieťaťa a tiež na okolnostiach. Ak je dieťa odobraté z rodiny, iba kým prekoná nejakú krízovú situáciu, je lepšie ak je v profesionálnej rodine ako v ústave.

 

Každý profesionálny rodič má svoj vlastný príbeh

Po tejto skúsenosti táto statočná a výnimočná žena s dobrým srdcom, nemala odvahu stať sa znovu profesionálnym rodičom, aj keď bola ešte dva krát oslovená. Pre ňu a pre jej rodinu je to bolestná skúsenosť, ktorú už nechce opakovať.
Ale dodala, že podľa nej je myšlienka profi rodičovstva skvelá vec. Bábätká by vôbec nemali ísť do ústavov, ale hneď do profesionálnych rodín, aby si vytvorili vzťahovú väzbu s človekom, ktorý sa o nich stará. To sa vraj dá iba do tretieho roku života a neschopnosť vytvoriť si vzťahovú väzbu je skoro to isté, ako nevidieť na jedno okolo, alebo nepočuť na jedno ucho.

V detských domovoch nie sú iba siroty. Len jedno až dve percentá detí v slovenských detských domovoch sú siroty. Žijú tu deti, odobraté z rodín, ktoré nie sú schopné sa o nich postarať, nie len jednotlivci, ale aj súrodenci. Väčšina detí je z rómskych rodín, alebo rodín alkoholikov. Je správne, že sa štát stará o tieto deti. V profesionálnej rodine majú šancu na správny fyzický aj psychický vývin, naučiť sa tvoriť si sociálne väzby. V profesionálnej rodine majú šancu naučiť sa ako to naozaj funguje v živote.

Byť profesionálny rodič nie je jednoduché zamestnanie. Je to poslanie. Nie všetky príbehy profesionálnych rodín končia tak ako tento.  Osobne poznáme niekoľko spokojných profesionálnych rodičov, ktorí vykonávajú toto povolanie s láskou už niekoľko rokov.

 

 

 

 

 

 

Pridať komentár

Mohlo by sa ti páčiť