spokojná mama

Spokojná mama a jej štandardný deň

Autor: spokojná mama

Spokojná mama – ako vyzerá jej štandardný deň?

Toto som ja, obyčajná spokojná mama a môj deň.  Ráno vstanem niečo pred siedmou hodinou ráno. Pripravím si kávu, čakám kým sa uvoľní kúpeľňa, pretože už od pól šiestej ráno ju okupuje moja dcéra, ktorá prechádza najťažším obdobím života. Áno mám doma „puberťáka“. Potom je na rade môj manžel, pretože každé ráno si potrebuje na toalete prečítať pätnásť až dvadsať minút správ z celého sveta a k tomu dať rýchlu vaňu. Vaňu?! Opýta sa každý normálny človek. Ráno stihne pred robotou vaňu?! Áno je to tak.  Každé ráno si napustí vaňu, umyje sa a rovno ju vypúšťa. Či je to ekologické, alebo ekonomické, to netreba riešiť. Má cez sto kilo a tak každý, kto má základné znalosti fyziky vie, že minul menej vody ako keby sa snažil osprchovať.

Ledva som sa tam dostala a už mi klope môj syn, že on sa pociká. Nohavičky pod kolená, ale rýchlo vstanem a pomôžem mu otvoriť dvere, ktoré sa často zasekávajú. Niekedy si tak uvedomujem, že všetko v našom dome má vlastne malú vadu krásy. Dvere sa alebo správne nezatvoria, alebo správne neotvoria. Zárubňa občas lieta, balkón sa musí zamknúť, inak sa pri menšom vetríku dokorán otvára, podlaha pod dverami do spálne aj detskej izby má špeciálne gravírovanie v tvare štvrťkružnice. Pre tých, čo si to nevedia predstaviť normálna ryha od dverí, čo správne nesedia v pántoch. Skrinky v kuchyni boli do nedávna zalepené obojstrannou páskou, aby tam držali rúčky a naša manželská posteľ je podložená papierom, čo mal ísť pred rokmi do skartu.

Ale to je teraz jedno. Je sedem dvadsať, muž zatvára dvere a odchádza do práce. Zostala som tu sama s deťmi. Dcéra si v kuchyni pripravuje raňajky a ja prosím syna o to, aby sa aspoň dnes pokúsil sám obliecť, kým si ja dám rýchlu sprchu. Je takmer osem. Mám mokré vlasy, ktoré zviažem do drdolu. Zvládol to celkom sám, ale stálo nás to meškanie do škôlky. Sú to zmiešané pocity. Som na neho hrdá, som šťastná a spokojná mama, pretože si úplne sám dal trenky, tričko, nohavice a dnes aj obe ponožky, ale… Ale meškám! Viem, že to už na čas nijako nestihnem a nikto nemá rád matky čo meškajú. Je to prvý týždeň v novej škôlke. Odnesiem ho na rukách, pretože sám nevie behať. Bežím s dvadsať kilovou činkou v tvare chlapca smerom k autu, v zuboch mám papiere o bezinfekčnosti, informovaný súhlas a niečo pre jedáleň. Naložila som ho, obaja sedíme a zatiaľ čo ja štartujem, on sám si zapne pás na autosedačke.

Auto parkujem na ulici a vždy v pondelok vojdem rovno do kolóny. Márne rozmýšľam nad skratkou. Neexistuje! Po pár minútach parkujem pred škôlkou, vyberám našu pomôcku na chodenie a slimačím tempom kráčame k hlavnému vchodu. Tam ma s úsmevom očakávajú, ale ja tuším, že toto nie je naozajstný úsmev. Pani asistentka mi povie, že ak budem nabudúce meškať musím zavolať, aby vedeli. O áno, len neviem o koľkej mám zajtra vstať, aby som všetko stihla ak mu trvá hodinu sa obliecť. Možno by mu to nemuselo tak dlho trvať ak by mal správnu motiváciu. Napadlo mi keď som sama kráčala k autu. Miluje čokoládu a tak som si povedala, že ak mu dám ráno sladkú odmenu mohol by lepšie spolupracovať, ale je správne dávať deťom na raňajky čokoládové bonbóny?

 

 

Dcéra sa sama vystrojila do školy čo v preklade znamená, mama máš doma bordel. Omrvinky z pečiva sú všade, akoby ten rožok zápasil o život pri tom keď sa ho snažila prekrojiť na polovicu. Maslo natrela po celej kuchynskej linke. Zrejme mala od toho zababrané aj ruky, pretože pochytala okrem iného aj chladničku. Na dverách sú mastné otlačky prstov, ale treba sa na to pozerať pozitívne. Konečne sa už naučila schovať maslo a šunku nazad do chladničky.

Je niečo po deviatej hodine ja som si našla pár zmeškaných hovorov na ktoré zatiaľ nereagujem, poobede zavolám. Stihla som si spraviť nákup potravín a teraz to všetko upracem a začnem pripravovať obed. Na sporáku buble šošovicová polievka a dusí sa mäso. Ako prvé som dala prať tmavé oblečenie, pretože používam rýchli program. Milujem technológie, a každého pomocníka v domácnosti. Moja práčka má špeciálne dvierka, kam môžem špinavé veci pridať aj počas prania. Čo sa mi naozaj hodí, pretože pri upratovaní vždy objavím ukryté ponožky za dverami, alebo tričko zmotané pod paplónom. Sem tam mám pocit, že moje deti so mnou chcú hrať takú hru „hľadaj kusy oblečenia“. To sa v tejto hre môže nachádzať v celom dome a absolútne všade. Dokonca aj medzi hračkami v boxoch, pod tuli vakom, možno aj pod posteľou, na parapete. Neprekvapí ma žiadne miesto. Dcéra športuje a svoj úbor niekedy nechá na chodbe pod topánkami v nádeji, že zajtra už bude visieť v skrini čistý a voňavý.

Otázka na zamyslenie. Vie moja rodina, že máme doma špeciálny kôš do ktorého treba dať použité oblečenie? Ach verím, že nie som jediná čo takto trávi svoje doobedie…

 

 

No a pozor priatelia, lebo u nás sa ani riad nedáva sám do umývačky. Ten treba pozbierať, pretože nestačí každý deň opakovať, že treba jesť už len v kuchyni. Jedenásť tridsať. Ja mám navarené, umývačka ešte umýva, sušička stále suší, v práčke už púšťam uteráky, dom je mierne uprataný a je čas ísť po môjho chlapčeka do škôlky. Krátko po dvanástej sme už doma a ja musím ešte povysávať a umyť podlahu. To všetko chcem stihnúť do trinásť tridsať, pretože príde na obed manžel a dcéra. Samozrejme, že nie je šanca, ale aspoň obývačku, kuchyňu a kúpeľňu by som mohla. O štrnástej som už unavená ako kôň, ale väčšinou ešte musím vždy niečo… Zbehnúť na poštu, pretože už niekoľko mesiacov riešim opatrovateľský a stále mi treba nejaký iný papier. Už si pripadám ako absolútne neschopná, ale dnes sa ukázalo že je to len nešťastná zhoda dátumu narodenia môjho syna, termínu prázdnin a prítomnosti jedného úradníka ktorý tam ani nemal byť.

V mojom živote sa môže stať naozaj čokoľvek, čo som si neplánovala a bude to treba vyriešiť okamžite. Môže mi nenaštartovať auto, pretože deti nechali zapnuté svetlo, keď si tam boli hľadať kľúče. Môže mi zavolať mama, pretože nemá kto odviesť ju a jej mačku na vyšetrenie, môže mi zavolať starká že dedko si zablokoval mobil a nevedia ani kde ho majú registrovaný. Vždy sa nájde niekto neplánovaný kto potrebuje moju pomoc, pretože niečo treba prevziať, niekoho treba vyzdvihnúť, niekoho zaviesť.

Jednoducho byť doma môže niekedy znamenať aj to, že celý deň máte prácu. Je to preto, lebo si všetci myslia, že mám veľmi veľa času, pretože nemám zamestnanie? Alebo si to privolávam sama svojou ochotou? Ľudia, rodina či priatelia ma poprosia o malú láskavosť a ja nikdy neviem povedať nie. Chcela by som každému pomôcť ak je to v mojich silách a potom zabúdam na seba. Vrátim sa domov o pol ôsmej a som zrelá na pohár bylinkového čaju a posteľ, ale premôžem sa a vyložím aspoň umývačku. Ľahla som si, som obklopená deťmi a užívam si to, že som mama – spokojná mama a toto túlenie je moja veľká odmena za každodenné upratovanie, varenie, pranie, ach nie pranie…
Spomenula som si, že od rána mám to oblečenie v sušičke a uteráky ešte v práčke. Takže zajtra milá moja po obede žehlenie a teraz nazbieraj energiu a vstaň, pretože treba dať ešte uteráky do sušičky.

 

Aj ty sa občas cítiš ako spokojná mama, no inokedy máš zas pocit, že nič nezvládaš podľa svojich predstáv? Budeme rady, ak sa s nami o svoj príbeh, postoj či skúsenosť podelíš v komentári. 

Pridať komentár

Mohlo by sa ti páčiť