Prídeme na neznáme miesto a dieťa sa len schováva za nami, odmieta sa pridať k ostatným deťom, ktoré sa pekne hrajú a my máme pocit, že zrejme niečo robíme zle. Hanblivosť u detí však nie je na hanbu. Je úplne prirodzenou súčasťou života dieťaťa. My rodičia sme tí, ktorí s tým môžeme niečo urobiť. Viete, ako správne podporiť hanblivé dieťa a zvýšiť jeho sebavedomie?
Hanblivosť u detí nátlakom nezmizne. Čo teda robiť?
Hanblivé dieťa na ihrisku spoznáte pomerne rýchlo. Drží sa pri mame alebo ockovi, vyhýba sa očnému kontaktu, je mĺkve a keď ho niekto osloví, pozerá do zeme, alebo radšej ujde preč. Rodičia sa často trápia, keď sa takto prejavuje práve ich dieťa. Hľadajú vinníka, ktorého neraz mylne nachádzajú sami v sebe. Čo robím zle? Prečo sa moje dieťa nechce hrať s inými? Aj tieto otázky si kladú rodičia introvertnejších detí. Dobrou správou je, že aj hanblivosť u detí sa dá prekonať.
Na začiatok si musíme uvedomiť, že hanblivosť je prirodzená emócia ako každá iná. Je v poriadku, keď dieťa, ktoré sa ocitne na neznámom mieste, v cudzom prostredí a medzi ľuďmi, ktorých nepozná, neprejavuje hneď priateľské správanie voči všetkým navôkol. Taktiež je v poriadku, ak zostáva vzadu a pridŕža sa, ako sa hovorí, maminej sukne – niekedy aj doslova. Nechce sa „odlepiť“ od rodičov a nepustí k sebe iných ľudí. Prvým krokom k tomu, aby sme nášmu dieťaťu pomohli prekonať tento ostych, je bezpodmienečné prijatie. Jednoducho prijmite situáciu takú, aká je.
Dieťa by nikdy nemalo zažívať pocit, že ho rodičia prijímajú a ľúbia iba vtedy, ak sa dobre správa, ak má dobré výsledky, alebo iba ak splní nejakú inú podmienku. Prijať dieťa bez podmienok a ľúbiť ho už len preto, že je, je základom budovania vzťahu, bezpečia a v podstate celej osobnosti dieťaťa. Až keď toto v sebe spracujeme, môžeme sa s dieťaťom pohnúť ďalej a spoločne prekonávať hanbenie sa.
Nenúťte ma zdraviť! Takto nechtiac prehlbujeme hanblivosť u detí
Rodičia chcú neraz priateľom a známym ukázať, ako sa už ich drobček vie pekne pozdraviť, ako vie poslať pusinku, zamávať, objať a vtisnúť božtek na líčko. A tak pri stretnutí nabádajú svoje malé deti, aby tetu alebo uja pozdravili, objali, či dokonca pobozkali. Veď je to predsa také zlaté… Toto je však ako chôdza po veľmi tenkom ľade. Rodičia to robia s dobrým úmyslom, chcú naučiť dieťa slušnosti. A aj sa trošku pochváliť svojim šikovným dieťatkom. Moderná psychológia však v tomto odporúča zmenu prístupu, pretože nátlak môže mať negatívne dôsledky a hanblivosť u detí sa tým nevyrieši.
Ako by sme sa cítili my, keby nás niekto vyslovene nútil objať alebo pobozkať človeka, ktorého sme nikdy predtým nevideli? Zrejme by sme sa zdráhali. Rovnako je to aj u detí. Iba to, že sú malé a ešte nemajú takú rozumovú kapacitu, aby vedeli zdôvodniť svoje správanie, nestačí na to, aby sme ich nútili k fyzickému kontaktu s cudzím človekom.
Objímanie cudzích ľudí nie je cestou k slušnosti
Ak dieťa opakovanie tlačíme do zdravenia a objímania ľudí pri zvítaní alebo pri rozlúčke, jedným z následkov môže byť napríklad strata kontroly nad vlastným telom. Dieťa sa učí, že jeho telo vlastne nepatrí jemu, ale že o jeho tele môžu rozhodovať iní. Dieťa taktiež stráca schopnosť rozpoznať, kedy je mu už blízkosť inej osoby nepríjemná. Postupne si dieťa môže zamieňať prejavy lásky a náklonnosti. Ak je často nabádané, aby sa zo slušnosti objímalo s inými, bude to považovať za povinnosť a nie za úprimné gesto vychádzajúce zo srdca. Neschopnosť rozhodovať o vlastnom tele sa môže pretaviť až do vyššieho rizika zneužívania. Keď dospelí učia deti poslúchať aj pri dotykoch, ktoré im nie sú príjemné, deti sa nedokážu dostatočne brániť pred nebezpečnými predátormi.
Súrodenci – ako posilniť väzby medzi nimi a vytvoriť trvalé a láskyplné vzťahy?
Za hanblivosť u detí môžu aj „nálepky“
Nálepkovanie je pomerne častým javom, a to nielen u detí. Aj dospelí si navzájom dávajú všelijaké nálepky – teda označovania podľa určitého správania, alebo podľa vlastností a povahových čŕt. Nie je to však nič príjemné. Keď rodičia dávajú svojim deťom nálepky a hovoria o nich pred inými ako o tých hanblivých, môžu to deti časom prijať za svoje a naozaj sa tak budú aj správať. Nenálepkujme teda deti týmto spôsobom. Pri stretnutí s kamarátkou povie nejedna mamička pred svojim dieťaťom: „Ona sa hanbí.“ Alebo: „To je taký môj hanblivec.“ Takto vyslovená veta o dieťati v hlave maminy možno ani nemusí nič znamenať. Zato v dieťati sa zakoreňuje a spôsobí, že si dieťa bude túto nálepku niesť so sebou aj do budúcna.
Hanblivosť u detí – Odbúrajte ju spolu hrou
Dieťa, ktoré sa hanbí, by malo mať pri sebe rodiča, ktorý naňho nebude tlačiť a nebude ho nútiť. Chce to veľkú dávku trpezlivosti, ale aj empatie a porozumenia. Keď dieťa bude vedieť, že má za sebou mamku alebo ocka, ktorí mu pomôžu, keď sa napríklad chce niekoho niečo opýtať, alebo keď sa ocitne v cudzom kolektíve, jednoduchšie sa dokáže začleniť. Hoci si príliš neverí, s pomocou rodičov, ktorí doňho vkladajú dôveru a pomáhajú mu prekonávať prekážky, môže postupne nadobudnúť zdravé sebavedomie. Pomôže k tomu aj hra.
Zahrajte sa doma s dieťaťom hru na obchod. Rodič bude predavač a dieťa si príde do obchodu niečo kúpiť. Musí sa pozdraviť a vypýtať si to, čo potrebuje. Ak sa zdráha, môžete použiť aj plyšákov alebo iné obľúbené hračky, ktoré prídu na nákup. Pri hre sa dieťa dokáže uvoľniť a aj takýmto spôsobom si v podstate trénuje bežné správanie medzi ľuďmi v každodennom živote. Podobne sa hrajte napríklad aj na návštevu lekára, čo je pre deti vždy zaujímavou aktivitou.
Doprajte mu čas a oceňte jeho snahu
Aby sa dieťa aklimatizovalo v novom prostredí, potrebuje dostatok času. Doprajte mu ho bez náhlenia a súrenia k činnosti. Neočakávajte od dieťaťa, že sa ihneď po príchode na nejaké miesto začne hrať s inými deťmi a ani ho nenúťte okamžite sa zapojiť. Sadnite si k sebe a dovoľte dieťaťu, aby najskôr iba pozorovalo všetkých naokolo, až kým sa bude cítiť bezpečne.
Zároveň je dôležité všímať si aj drobné pokroky a dieťa za ne oceniť. Spočiatku to môže byť len milý úsmev na pani predavačku v obchode, alebo zamávanie na pozdrav pani poštárke. Za túto jeho odvahu ho potom doma v súkromí pochváľte.
