Každý rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie. Lenže niekedy je toho najlepšieho až príliš. Ani si to nemusíme uvedomiť, a zrazu máme doma rozmaznané dieťa. Všetko sa musí točiť len okolo neho, všetci ostatní sú až na druhom a treťom mieste. Rozmaznanosť sa však dá „odnaučiť“.
Rozmaznané dieťa
Je samozrejmé, že rodičia chránia svoje deti, vychádzajú im v ústrety, ustupujú a snažia sa im uľahčiť život. Takýmto spôsobom sa však „rodí“ rozmaznané dieťa. Malé dieťa, ktoré vždy dostane to, čo chce a vždy si presadí svoje, nebude dobre pripravené na život v skutočnom svete tam vonku, za dverami svojho domova. Áno, niekedy môže byť ťažké malé dieťa nerozmaznávať, keď ho tak ľúbime a chceme mu dopriať aj modré z neba. Treba však rozlišovať medzi tým, že dieťaťu napĺňame jeho potreby, a tým, že mu vyhovieme úplne zakaždým.
Stáva sa, že rodičia deťom ustupujú, aby sa vyhli detskému vzdoru, plaču a zlosti. Ak sa to však deje opakovane, dieťa tým len rozmaznávajú.
Rozmaznanosť alebo len prirodzený prejav?
Často počuť vety, ako napríklad: Neber ho na ruky, veď ho rozmaznáš. Treba si ale uvedomiť, že malé deti – batoľatá nie je možné rozmaznať. Bábätká plačú, pretože nám nevedia iným spôsobom dať najavo, že niečo potrebujú, chcú, alebo nechcú. Keď chce byť malé dieťa v náručí mamy, nebude rozmaznané len preto, že mu v tom opakovane vyjdeme v ústrety. Bábätká to potrebujú, rovnako ako i staršie deti sa potrebujú s rodičmi aj pomojkať. Ich svet je najmä hra, ale bezpečie a istotu čerpajú v láskyplnom objatí. Láskou pri deťoch teda rozhodne nešetrime 🙂
Správanie rozmaznaného dieťaťa
Možno sa aj vy zamýšľate nad tým, či vaše dieťa nie je rozmaznané. Urobili sme niekde chybu, keď sa takto správa? Môžeme to ešte nejako napraviť? Aj takéto otázky si kladú mnohí rodičia, ktorí u svojho dieťaťa postrehli nasledujúce prejavy správania:
Neprijíma slovo „nie“
Niečo chce a hotovo. Slovo nie, ktoré mu rodičia hovoria, v tej chvíli nepozná. Jednoducho odmieta prijať fakt, že mu rodičia momentálne niečo nechcú dovoliť. Vidí iba svoj cieľ a to, čo chce ono samé a vyžaduje od ostatných, aby sa tomu podriadili.
Záchvaty hnevu
Nedostane to, čo chce a problém je na svete. Dieťa sa začne hnevať, plakať a dožadovať sa niečoho, čo chce hneď a teraz. Hnev a plač sú, samozrejme, prirodzenými a normálnymi prejavmi detí, charakteristickými pre ich vývoj a sú súčasťou procesu učenia sa, ako zvládať emócie. Avšak v prípade starších detí – školákov je takéto správanie manipulatívne. Dieťa si skrátka chce vydupať niečo, čo mu rodičia nedovolili, alebo aj dovolili, ale nie hneď.
Nesamostatnosť
Rozmaznané dieťa od rodiča vyžaduje stopercentné nasadenie. To znamená, že čaká, že ho rodič bude zabávať a že mu zakaždým venuje všetok svoj čas, kedykoľvek si dieťa zmyslí. Dieťa má pocit, že v rodine je najdôležitejším členom, všetko sa musí točiť okolo neho, akoby bolo nad všetkými.
Nuda
Dieťa sa často nudí. Nevydrží dlhšiu dobu pri jednej aktivite, od rodičov vyžaduje, aby sa zhostili úlohy jeho animátorov, aj keď už je vo veku, v ktorom sa dokáže zabaviť aj samé.
Problém nájsť a udržať si kamarátov
Ak rodičia vždy dieťaťu vo všetkom vyhovejú, naučia ho, že jeho potreby sú na prvom mieste a na druhých nezáleží. Dieťaťu potom chýba empatia. Rovesníci a iní ľudia vonku dieťa rozmaznávať nebudú, nie sú takí zhovievaví, ako mamina a ocino. A tu nastáva problém, pretože dieťa môže mať ťažkosti s nadväzovaním kamarátstiev a vzťahov.
Rozmaznané dieťa sa cíti ako stredobod vesmíru
A dáva to najavo pri akejkoľvek príležitosti. Čím je staršie, tým si aj viac dovolí. Nielen voči rodičom, ale aj k starým rodičom či pani učiteľke.
Vynucuje si špeciálne zaobchádzanie
Rozmaznané dieťa má pocit, že je najdôležitejšie z celej rodiny a patrične dáva najavo, ak s niečím nesúhlasí. Zároveň vyžaduje, aby mu ostatní vždy vyhoveli. Určuje si pravidlá a ak sa ostatní podľa nich neriadia, hnevá sa. Typickým príkladom je spoločná večera. Dieťa chce niečo iné, než mama navarila, a tak sa bude zlostiť a odúvať, až kým mu mama napokon zas a znova nevyhovie.
Chamtivosť
Dieťa chce mať vždy všetkého najviac. Pre deti je prirodzené, že každé chce napríklad väčší kopček zmrzliny, alebo väčší koláčik. Problém s rozmaznanosťou ale spôsobí, že dieťa berie ostatným, alebo svoje rýchlo zje a ešte pýta mamine, ockove či bratove. Dožaduje sa, aby malo vždy viac ako ostatní.
Nemá rado súťaže
Kvôli tomu, že mu rodičia často všetko „naservírovali popod nos“, dieťa nezískalo skúsenosť s tým, že sa musí o niečo usilovať, ak chce čosi dosiahnuť. Nevie prijať, že môže niečo vyjsť aj horšie, než si plánujeme a chceme. Práve preto sa vyhýba súťažiam, pretože sa cíti doslova ohrozené. Veď predsa hrozí, že nebude najlepšie zo všetkých. Zle znáša prehru, nedopraje iným tešiť sa z víťazstva.
Neprejavuje rešpekt rodičom
Keď je dieťa rozmaznané, s rodičmi sa často zvykne rozprávať ako s kamarátmi. Prikazuje, nepovie „ďakujem“ alebo „prosím“. Rodičmi manipuluje, stráca sa rodičovská autorita.
Nepomáha s domácimi prácami
A načo by aj malo, keď rodičia všetko urobia za neho? Nemusí si upratať hračky, lebo ich uprace mama. Nemusí vyniesť smeti, lebo to spraví otec. Viesť dieťa k tomu, že je prirodzené, aby sa na chode domácnosti podieľali všetci jej členovia, je veľmi dôležité už odmalička.
Kedy dať dieťa spať do vlastnej izby
Máte doma rozmaznané dieťa? Takto to môžete napraviť
Rodičia neradi počúvajú, že rozmaznanosť je ich práca. Ale je tomu tak. Keď dieťa príliš chránime alebo, hoci aj v tej najlepšej viere, robíme kopec vecí zaňho a namiesto neho, iba ho tým rozmaznávame. Dobrou správou však je, že všetko sa dá napraviť. Stačí dieťaťu ukázať, že sa dá fungovať aj inak. Nie je to ľahké a bude si to vyžadovať veľa času a trpezlivosti na oboch stranách. Ale keď už dieťa zistí, že nie vždy ide všetko tak, ako sa to jemu páči, a že predsa je to vlastne v poriadku, postrehnete aj zmeny v jeho správaní. Čo teda môžu rodičia urobiť, aby rozmaznanosť „odstránili“?
Domáce pravidlá platia pre všetkých
Stojte si za tým, čo u vás doma platí. Dieťa bude, samozrejme, chcieť prekročiť vaše hranice, ale zostaňte neoblomnými. naučte dieťa, že každý má v rodine aj nejaké povinnosti a že aj ono sa môže podieľať na chode domácnosti. Deťom v tomto pomôžu aj vizuálne pomôcky, čo v prípade domácich prác môže byť napríklad plagát alebo plánovací kalendár na chladničke, kde bude mať napísané/nakreslené, čo v ten deň treba urobiť.
Zastavte výčitky a ospravedlňovanie
Ospravedlnenie je namieste, ak napríklad na dieťa zakričíte, alebo vám prasknú nervy a dáte mu na zadok. Vtedy je dôležité pre obe strany prejaviť ľútosť, zmieriť sa a odpustiť si. Ale nevyčítajte si, ak dieťaťu práve nechcete kúpiť novú hračku alebo sladkosť v obchode. Vaše dieťa je sklamané, čo dáva najavo, ale neospravedlňujte sa mu za to. Uznajte mu jeho pocity, aby cítilo, že ste pri ňom, nech sa deje čokoľvek a že ho prijímate za každých okolností. Pomôžete mu tým naučiť sa, že nie vždy dostaneme to, čo chceme. Tak to už v živote chodí.
Nie moje, ale naše
Rozmaznané dieťa o všetkom hovorí „moje, moje, moje“. Skúste to teda obrátiť na „naše“.
Učte dieťa empatii
Vedieť sa vcítiť do pocitov druhého človeka je podstatné pre harmonické fungovanie akéhokoľvek vzťahu. K empatii môžete dieťa viesť napríklad vetami: Ako sa cítil braček, keď si mu zobral jeho autíčko? Ako sa asi cítila Katka, keď si ju na ihrisku sotil – bolo by dobré, keby to niekto urobil tebe?
Každý člen rodiny je dôležitý
Nepodriaďujte všetky aktivity doma iba dieťaťu. Snažte sa v ňom pestovať myšlienku, že všetci doma sme dôležití. Napríklad: Dnes sa opýtajme ocka, čo by chcel on popoludní robiť.
Buďte dieťaťu oporou
Dieťa určite viac bude motivovať, keď mu budete oporou a keď mu prejavíte podporu, ako keď sa budete zaháňať trestami.
Nechajte ho prehrať
Keď si dieťa zvyklo, že sústavným mrnčaním a dožadovaním napokon dosiahlo svoje, jednoducho musí naraziť na neústupčivosť rodiča. Stanovte si hranice a nedajte sa obmäkčiť. Hranice však stanovujte s láskou a porozumením.
Zastavte sa
Je veľmi dôležité vedieť ustáť detské správanie, akým je záchvat zlosti a vzdorovitý hnev. V mnohých rodičoch to spúšťa staré vzorce, ktoré máme v sebe hlboko zakorenené, a tak v podobných situáciách automaticky na dieťa zakričíme. K ničomu to však nevedie, rozpúta sa ešte väčší „boj“. Prvým krokom k tomu, ako zvládnuť detský hnev, je zastaviť sa. Vypnúť automatickú reakciu a skrátka na pár sekúnd sa zastaviť a napríklad urobiť pár hlbokých nádychov. Ak zvládneme záchvat hnevu nášho dieťaťa s rešpektom k jeho, ale aj k našim potrebám, posunie nás to s dieťaťom k lepšiemu zvládnutiu inej vyhrotenej situácie v budúcnosti.
