Inšpiratívna mama siedmich detí: Janka Ugroczy

Žije svoj sen o veľkej rodine, ktorá sa vymyká štandardom, na aké sme zvyknutí. Mamička siedmich detí, ktorá sa spoločne s manželom Augustínom aktuálne teší na ďalší prírastok do rodiny sa rozhodla žiť tak trochu inak. Ich hlinený dom vyzerá ako z rozprávky a obvykle je plný. Zväčša plný smiechu a občas samozrejme aj plaču, no predovšetkým plný života. Ako vyzerá život so siedmimi deťmi, prečo sa rozhodla vzdelávať ich doma a aké je mať za manžela vesmírneho architekta nám porozpráva sympatická mamička Janka Ugroczy z Pravenca.

 

Janka, priblížme čitateľom trochu vašu rodinu

Naša rodina sa začala budovať veľmi skoro, asi tiež tak trochu netypicky. Obaja sme boli v treťom ročníku na VŠ, keď sme sa po takmer 5 rokoch spoločného randenia vzali. Náš prvý plánovaný syn sa narodil vo štvrtom ročníku a druhú dcéru som už čakala na promóciách. Po škole sme sa vrátili do Prievidze, lebo rodina bola pre nás dôležitá. Neskôr sme sa presťahovali do domčeka v Pravenci, kde sme doteraz (s 3 ročnou prestávkou, kedy sme vycestovali do Ameriky).

 

V akom veku sú deti?

Začnem od najstaršieho: Tobiáško, čoskoro 16 rokov, Tamarka (naša jediná dcéra) 14 rokov, Jakubko 11,5 roka, Sebastiánko 10 rokov, Matejko 7 rokov, Joshua (náš „Američan“) 4 roky, Eliáško 2 roky a bábätko s termínom na konci marca.

Veľká rodina – bola vždy tvojím snom?

Možno to znie celé desivo, veľká rodina v „dnešnej dobe“, ako to veľakrát počujem, ale tak sme to chceli a cítili. Vždy nás spájali rovnaké hodnoty, za čo som nesmierne vďačná. Jednou z nich bola aj otvorenosť pre život a sen mať raz veľkú rodinu. A možno sme túto túžbu po veľkej rodine dostali ako dar.

 

Aktuálne je vás aj s manželom doma deväť a toto číslo už čoskoro zaokrúhlite na desať. Len nedávno si oficiálne oznámila svojim najbližším, že čakáte prírastok do rodiny. Ako túto správu vzali deti?

Priznám sa, že som mala rôzne obavy, hlavne ako to vezmú dvaja najstarší. Syn kvôli tomu, že už má takmer 16 rokov a má svoje obdobie, ktoré asi patrí k tomuto veku. Vedela som, že jeho reakcia ma buď veľmi poteší alebo ma zabolí. No a u dcéry to bolo zase o tom, že či to bude dievča či opäť chlapec. Už dlho čaká na sestričku a každé tehotenstvo, ktoré si už uvedomovala bolo pre ňu tak trochu ťažké. Samozrejme len do chvíle, kým nedržala zase svojho ďalšieho brášku v náručí. Inak som vedela, že sa všetci budú tešiť. Dokonca náš Matejko ( 7r.) prišiel raz za mnou /a to ešte nič nevedel/, pozrel sa na mňa s tými jeho veľkými očami a spýtal sa ma: „Maminka, a ty by si chcela ešte bábätko?“ „Áno Maťko, chcela, a ty?“ „Áno, veľmi“, odpovedal.

 

Samotné oznámenie ôsmeho tehotenstva u vás prebehlo celkom špeciálne, však?

Deťom sme to oznámili tak, že sme im nechali kolovať obálku s obrázkom zo sona. Každý si obrázok pozrel a obálku posunul ďalej. Bolo to krásne pozorovať reakcie všetkých detí. Dcéra sa rozplakala a povedala, že ak to bude chalan, tak sa sťahuje (smiech). Neskôr vysvetlila, že to boli slzy radosti i veľkého prekvapenia – čo to bude? No a najstarší – to bol môj darček. Jeho úsmev a žiara v očiach hovorila za všetko. To bolo mojou odmenou. Úsmevy všetkých ma doslova nabíjali a moju radosť násobili.

 

A čo vaše okolie?

Už si asi tak nejak zvykli, že to sú tí Ugróczyovci, čo si idú svojou cestou. Naše maminy sa tešili, a ocinovia, tí sa nejak extra nevyjadrovali nikdy. Inak sa stretávame s prianiami a povzbudivými slovami. Možno preto, že tí, ktorí majú tie menej povzbudivé, si ich nechávajú pre seba:)

 

Z mnohých dôvodov sa dá povedať, že nie ste vôbec typická rodina dnešnej doby. Rozhodli ste sa žiť a vychovávať deti tak, ako to cítite, bez ohľadu na nejaké spoločenské normy. Vyzerá to tak, že sa nikam „nenaháňate“. Netrávite čas pri televízií a mobiloch a snažíte sa tráviť čo najviac času spoločne, ako rodina.

Povedala by som, že sa snažíme neponáhľať, ale je to naozaj ťažké, i keď sme si našli svoje mechanizmy, ako spomaliť, nie vždy sa nám to darí. Uvedomujem si, že je naša cesta “iná”. Každý sa pre nejakú cestu rozhodujeme a pre mňa je tá naša úplne prirodzená, tak ako je pre niekoho prirodzené mať dve deti, alebo deti nemať. Každý hľadá svoje šťastie, robí veci v ktorých vidí zmysel a ktoré ho napĺňajú. Keď sa človek ráno zobudí a vidí, že je tam kde chce, že žije život, ktorý chce, tak to je pre mňa šťastie. A to bez ohľadu na to, kto má koľko detí, akú má prácu, auto či dom.

Vnímaš vôbec, že cesta, ktorú ste si vybrali je „iná“ alebo sú vaše rozhodnutie tak prirodzené, že sa nad tým ani nezamýšľate?

Vždy sme sa snažili žiť autentický život, tak ako sme to cítili. Hľadali sme zmysel našich životov, naše poslanie, a skúmali sme naše presvedčenia, ktoré nás často držali od životov, ktoré sme chceli viesť. Napríklad: “zoberiete sa, až keď budete mať bývanie, budete vyštudovaní, deti sú na rade, až keď máš stabilnú práca a podobne. Toto sú to rôzne spoločenské „normy“. My sme jednoducho veľa z nich neprijali a vydali sa svojou vlastnou cestou. A tak sme sa stali zodpovednými za svoje rozhodnutia, ktoré sme urobili z vlastnej vôle a základe našej viery a našich vlastných „noriem“. Preto môžem povedať, že žijem svoj život a nie život podľa tohto sveta a jeho „pravidiel“. Zároveň si nesiem všetky dôsledky svojich rozhodnutí. Odpoveď na otázku teda je „toto je pre mňa prirodzený autentický život“.

 

Svoje deti ste sa rozhodli vzdelávať doma. Asi to bude obšírnejšia téma, ale môžeš nám skúsiť priblížiť prečo ste sa pre homeschooling rozhodli?

Áno je to rozsiahla téma a už nie je pre mňa až tak aktuálnou, keďže mám doma iba prváčika a ostatní – starší sú už v škole. Hlavnými dôvodmi boli naše hodnoty, za ktorými sme išli a domáca škola nám ich pomáhala napĺňať. Hlavným dôvodom bolo vytvoriť im podnetné prostredie pre ich individuálny rast, podporiť ich dary a talenty a zároveň im ich pomôcť objavovať. Súzniem s Máriou Montessori a s jej senzitívnymi obdobiami u detí, čo znamená, že každý ma svoje obdobie, kedy sa veci učí ľahko a prirodzene, a to sme chceli u detí podporiť. Tiež bolo pre nás dôležité byť spolu – budovať rodinné vzťahy. To je len veľmi malý kúsok toho. Pre zvedavých odporúčam články na našom blogu, kde zdieľame viac z tejto našej cesty.

 

Povieš nám o tejto vašej životnej etape viac? Koľko detí si doma naraz sama vzdelávala a ako vlastne u vás vyzeral bežný „školský“ deň?

Keby sme počítali aj bábätkovské roky, najstarší išiel prvýkrát do školy v 15 rokoch. Momentálne mám už iba prváčika. Bolo to obdobie bojov, víťazstiev, výziev, krásnych spoločných rodinných chvíľ, spoločného rastu i ponorky. Prešla som vyhorením, frustráciou, nočným vyrábaním pomôcok, obdobím premotivovanej maminy i maminy „mám to na saláme“. No najmä hľadaním seba samej a svojej cesty.

 

Čo vám teda takto spätne obdobie domáceho vzdelávania prinieslo?

Myslím si, že domáca škola dala viac mne ako deťom. Bola to škola života pre nás ako rodičov, kde som sa učila v tých dôležitých životných predmetoch – trpezlivosť, zodpovednosť, láskavosť, empatia, porozumenie, odpustenie, vytrvalosť, milovanie, pokoj…

Naučila som sa priorizovať, neustále sa obracať k svojim hodnotám a prehodnocovať moje motívy. Zvládanie zápasov so strachom, obavami, porovnávaním či odmietnutím. Som nesmierne vďačná za každý kúsok týchto krásnych i náročných dní, ktoré som prežila aj vďaka ľuďom, ktorí boli okolo mňa. Nebola som na tejto ceste sama.
Ďakujem Bohu, že ma posilňoval každý deň a ukazoval mi pravdu o mne i o mojich deťoch, keď prišli ťažké chvíle, vďaka čomu sme to mohli zvládnuť tak dlho.

 

Poďme k tomu, čo určite zaujíma mnoho mamičiek. Aké to je vychovávať sedem detí? Aj bežné činnosti musia byť úplne iné, ako v malej rodine. Ako napríklad vyzerá u vás chystanie raňajok?

Ako sa hovorí človek má len jedny nervy, a tie vám prasknú rovnako pri jednom alebo pri siedmich. 🙂 Máte ten istý čas, ktorý si človek vie zaplniť pri jednom i pri siedmich a nestíha tak či onak. Takže počtom detí sa vlastne až tak moc nemení. Je to o tom, ako je človek nastavený, kde sú jeho priority a aké sú jeho motívy.

A raňajky? Tie deťom chystám iba cez víkend, kedy ich chcem odmeniť za to, že cez týždeň sa sami chystajú do školy – desiatu, raňajky… Ja som ešte v posteli s menšími, s jedným ešte kojacim. Lúčime sa zakývaním a pusinkami z postele. Som za túto samostatnosť veľmi vďačná a myslím si, že je to aj ovocím veľkej rodiny a homeschoolingu.

Dá sa teda povedať, že „tajomstvo“ fungovania veľkej rodiny je v tom, že učíš deti samostatnosti?

Určite je to jedna z veľkých výsad, ktoré deti vo veľkej rodine získajú. Keď ich je veľa, nie je v mojich silách byť všade a reagovať hneď v momente na všetko. Sú zvyknuté na slová „počkaj, prosím“. A keď čakať nechceli, naučili sa veci robiť sami. Takto veľmi rýchlo zistili, že veľa vecí dokážu sami, a maminku vlastne nepotrebujú.

 

Popri výchove detí, staraní sa o domácnosť a domácom vyučovaní sa ti podarilo napísať a vydať knihu. Prosím ťa, ako? (smiech)

Často sa ľudia zaujímajú, ako to, že ešte stíham napísať knihu. Verím tomu, že keď žijeme život, pre ktorý sme povolaný, na všetko príde ten správny čas, a čas, ako taký už nie je výhovorkou. Aby som to trošku vysvetlila, lebo často to ľudí zaujíma, že ako to, že všetko stíham, a robím veci, ktoré človek nestíha s dvomi deťmi. 🙂 Myslím si, že je to tým, že, každé obdobie v mojom živote má svoj zámer. Pýtam sa v rôznych obdobiach, „Bože čo ideme riešiť toto obdobie?“ A hľadám, na čo je ten správny čas. Tak, ako majú deti svoje senzitívne obdobia, verím, že ich má aj dospelý. A to sú obdobia, keď veci idú ľahšie, prirodzene, a aj veľmi rýchlo.

Ako kniha vznikala?

Knižku som napísala počas nášho pobytu v Amerike, kedy som prechádzala osobnou transformáciou a Boh pracoval na mojom srdci. V jeden večer som dostala tento príbeh/ ktorý nájdete v knižke/ ako dar z neba pri rozprávaní večerného príbehu pre syna Sebastiánka. Nemám rada vymýšľanie príbehov, radšej čítam, ale povedala som „áno“ a tak som sa stala príjemcom niečoho krásneho, čoho súčasťou môžete byť aj vy. Knižka má krásny jednoduchý príbeh so silnými posolstvami a pravdami, ktoré sú povzbudením i pre rodičov.

Je o hľadaní svojej jedinečnosti a výnimočnosti, bez ohľadu na to ako vyzeráme alebo konáme. O tom, že Boh otvára naše oči a srdcia, a my môžeme vidieť veci, situácie a ľudí v pravde. Je toho veľmi veľa čo v knižočke nájdete. Vďaka krásnym metaforám, ako sú pastelky a čokoládky, vedia deti veľmi rýchlo porozumieť posolstvu príbehov. Zároveň kniha rodičom ponúka priestor, ako s deťmi komunikovať ich prežívanie či vedenie sveta okolo seba.

 

Kde sa dá knižka kúpiť?

V akomkoľvek online kníhkupectve. Stačí zadať názov do googlu. Knižku však predávam aj sama a nájdete ju na mojej stránke www.zazracnepastelky.sk

 

Toto bude ťažká otázka 🙂 ale je pevnou súčasťou našich rozhovorov s mamičkami. Ako by si sa definovala ako mama? Kde vidíš svoje slabé stránky a v čom máš pocit, že potrebuješ ešte popracovať?

Ak by som sa mala definovať nejakými slovami, tak by som povedala, že som „hľadajúca mama.“ V tom vidím svoju silnú aj slabú stránku. Silnú v tom, že problém nie je pre mňa prekážkou a hľadám riešenia. Keď nefunguje toto, nájdem druhé. Myslím, že si nezúfam a viem, že na všetko je odpoveď a keď nie hneď, tak príde časom. Či už v tých praktických životných situáciách ale i v osobnom živote a hľadaní seba samej a vlastnej cesty, rodinného šťastného života, či objavovaní božích právd. Slabú stránku vidím v tom, že niekedy sa nechám do hľadania až moc ponoriť a utekajú mi veci prítomnosti či samotné riešenia, pretože som zablúdila do spleti nekonečných možností života okolo seba. Takže aj v tomto hľadám rovnováhu.

 

Poďme od materstva trochu k otcovstvu. Aká je podľa teba rola otca v živote detí a ako ju z tvojho pohľadu napĺňa tvoj manžel Augustín?

Rolu otca vnímam rovnako ako rolu matky – dôležitú a neoddeliteľnú súčasť rodiny i výchovy. Zdá sa mi, že role otcov sa tak nejak utlačili a počujeme len o matkách – o ich pute na dieťa, o tom ako to matky majú ťažké, že je všetko na nich. Ako keby sme tých otcov vyčleňovali len na úlohu materiálneho postarania sa o rodinu. Čo je bezpochyby jednou z dôležitých vecí v rodine, nakoľko žena je s bábätkom doma, ak sa tak samozrejme rozhodne, ale nie je to jediná úloha otca. Otca vidím i v úlohe ochrancu rodiny, bezpečia a istoty.

U detí, je to prvý hrdina s ktorým by sa deti podľa mňa mali stretnúť vo svojom živote. Hrdina, ktorý v ich očiach dokáže všetko, je najmúdrejší, má odpovede, je najsilnejší, a zároveň milujúci hrdina ich maminky. Keď deti povedia, že chcú byť ako ocko, lebo on je taký silný, alebo vie niečo opraviť, myslím si, že to sú dobré znamenia toho, že deti majú s ockom dobrý vzťah a vnímajú ho ako vzor. Znamenie i toho, že ocka vidia vo svojej rodine, a nie je len akýmsi tieňovým hráčom. U nás sa snažíme, aby otec odovzdal svojim deťom „ich remeslo“, v zmysle, že deti sa začleňujú do všetkých prác, ktoré ocko robí. I za cenu, že je to časovo náročnejšie – to je asi skôr u chlapcov. U dievčat je to zase iné.

 

Tvoj muž je vesmírny architekt. Toto je opäť tak zaujímavé a nevšedné, že by sme radi vedeli viac. Skúsiš nám popísať, čo to vlastne znamená?

Áno, aj pre mňa je to zaujímavé a stále sa do toho nejak dostávam a snažím sa tomu rozumieť. Nie je to však jeho full time práca – tá zahŕňa architekta prírodných a zdravých domov. A tieto vedomosti a skúsenosti aplikuje práve do vesmírnej architektúry. Vesmírny architekt je niekto kto navrhuje príbytky, vesmírne stanice či iné objekty vo vesmíre, tak aby prinášali čo najlepší a najporovnateľnejší komfort, ako na zemi. Zdá sa to ako scifi, ale len preto, pretože to nie je oblasť o ktorú sa človek bežne zaujíma alebo je mediálne známa. Sú to však relevantné otázky, ktoré sa riešia vo svete, a čoskoro im budeme čeliť.

 

Na záver nás zaujíma, čo ti dáva silu, keď sa cítiš vyčerpaná? Pri akej „aktivite“ si dokážeš najviac oddýchnuť?

Napríklad pri tomto rozhovore. : ) Môj relax a povedzme dobitie bateriek je v niekoľkých aktivitách ale tiež sa to mení v rôznych obdobiach života. Je to moja záhrada a kvetinové záhony – starostlivosť o ne alebo tvorba nových. Písanie, ktoré je pre mňa určitou formou terapie. Tanec. Taktiež bežné stretnutia s priateľkami, alebo inými rodinami i spoločenstvo, kde mám možnosť sa zdieľať v bezpečnom prostredí. Najviac mi dáva silu a nový reštart čítanie Biblii, ktoré je pre mňa uzdravujúce, pohlaďujúce a prehovárajúce do môjho každodenného života.

Janke Ugroczy veľmi pekne ďakujeme za rozhovor a pre tých, ktorých Jankin príbeh zaujal dávame do pozornosti blog aj facebookovu fan page, kde môžu toto rodinné dobrodružstvo ďalej sledovať:
FB: Ugroczy Family Adventure
Blog: https://www.ugroczy.com/
www.zazracnepastelky.sk