Od malička som počúvala od svojej mamy, že by nám dala aj posledné, že ona nepotrebuje nič, radšej kúpi nám. V podstate nám, deťom, neustále podsúvala, že všetko vydrží, že jej nič netreba, že na nej nezáleží. Pravdou je, že som ju takmer vôbec nevídala s úsmevom, za to som však neustále počúvala, aký je život ťažký a krutý.
Mama si nikdy neurobila len tak radosť. Nekúpila si nové šaty, či niečo pre potešenie, lebo nechcela zbytočne rozhadzovať. Nikdy nechodila s priateľkami na kávu, tobôž na koláč, či vínko. Nikdy sme sa neboli ako rodina najesť v reštaurácií, aby si mohla oddýchnuť a aspoň raz nevariť. Viem, bola to iná doba. Ja som však pri nej rástla, podvedome nasávala to, akoby sa mala mama správať, a po rokoch to aplikovala do praxe, pri svojich vlastných deťoch.
Hlboko v podvedomí, som mala zakorenené, že byť mamou je jedná veľká obeta. Bremeno, ktoré sa rozhodne žena prijať, keď chce mať deti. Snažila som sa dať dieťaťu aj posledné. Aj som dávala. Celé svoje JA.
Nič mi neostalo. Bola som rovnako nešťastná a frustrovaná ako kedysi moja mama. S mojim mužom sme sa neustále hádali, výchovu som nezvládala a navyše som sa mala pocit, že môj život nemá zmysel. Moje deti sa nevedeli tešiť zo života, rovnako, ako sme to kedysi nevedeli my s bratom.
Frustrovaná vs. šťastná mama
Ubehlo niekoľko rokov a dnes si môžem povedať, že večne frustrovaná mama je preč. Som skutočne šťastná. Milujem svoje deti, milujem svojho manžela, ale hlavne, milujem sama seba. A presne to je ten kľúč. Nedostala som túto lásku a sebahodnotu „do vienka“, nebola som k nej vedená. Trvalo mi roky, kým som si skutočne uvedomila, že ja som tá dôležitá. Že na mne skutočne záleží. Že starať sa o seba a svoje potreby, vôbec nie je sebecké. Že v prvom rade musím byť šťastná a spokojná ja, mama, aby som mohla šťastie a radosť rozdávať ďalej svojim deťom, manželovi, rodine.
Stálo ma to mnoho hodín pri rozvojovej a motivačnej literatúre, desiatky hodín vypočutých prednášok motivačných speakrov a celé roky pracovania na sebe. Ešte stále sa občas prichytím pri tom, ako si „odtŕham od úst“, ako tvrdím, že nechcem, aj keď chcem veľmi, ako automaticky klamem, že na niečo nemám chuť, aby ostalo viac mužovi, či deťom, ako odmietam pomoc a chcem sa pretĺcť sama, lebo život je ťažký… Lenže nemusí byť. Život je skutočne presne taký, akým si ho my urobíme.
Dnes sa nebojím odkomunikovať svoje potreby, dnes už poznám svoju hodnotu, dnes už viem, ako veľmi na mne záleží. Dnes som šťastná matka. Matka, ktorá si nájde čas na seba, venuje sa svojim záľubám (áno, samozrejme v obmedzenom čase, ale predsa) kúpi si niečo, len tak pre potešenie, občas objedná jedlo a jednoducho oddychuje, dopraje si. Pravda je taká, že je to dlhá cesta a ešte aj pri písaní týchto riadkov, počujem slabučký hlas, ktorý šepká, že to nie je správne. Lenže je. Je absolútne v poriadku byť šťastný a vychutnávať si život, lebo to je jeho zmyslom. A áno, aj keď sme mamy.
Prosím hľadajte cesty ako sa to dá, ako si materstvo uľahčiť. Nájdite, či oprášte svoje záľuby. Nebuďte frustrovanými mamami, ktoré robia všetko pre ostatných, lebo verte, nikto pri vás nebude skutočne šťastný, ak nebudete vy.
