Od skorého rána som v totálnom zhone,
jedno dieťa češem, druhé kojím v lone.
Oblečiem ich, nachystám, už vyrážam z domu,
jedna sa v tom pokaká, druhá sa smeje tomu.
Vraciam sa a prebaľujem, staršia zatiaľ čaká,
piští, že sa v bunde potí no mladšia stále kaká.
Konečne sme vyrazili, máme 10 minút,
do škôlky to trvá 30, ja nechávam to plynúť.
Staršia spustí pred škôlkou, že ona tam nejde,
len ju strčím do dverí, s tým že ju to prejde.
Cestou domov v obchode, zastavím sa krátko,
„Čo mám variť? Som zúfalá tak ti volám zlatko.“
Odpoveď od manžela je strohá ako vždy,
„Mňa nič múdre nenapadá, veď vymysli ty!“
Hádžem jedlo do košíka, ponáhľam sa variť,
cestou stále premýšľam, čo to vlastne spraviť.
Doma je zhon ako vždy, varím, hrám sa, periem,
malá mrnčí, obed škvrčí, ja už na to seriem.
A keď manžel na obed zastaví sa z robotky,
zrúbe obed, odgrgne si a pýta si dobrotky.
„Aj koláčik upiekla si? Veď si mala kedy!“
Ja mu poviem, čo si myslím a odchádza bledý.
Mladšia zaspí, to je výhra, no nie práve teraz,
po staršiu do škôlky treba, stalo sa to neraz.
Zas raz hučí nevyspatá a mne je to ľúto,
občas revem keď aj ona, vraj materinské puto.
Keď mi pani učiteľka odovzdáva dcéru,
hneď si všimnem jej špeci výraz, vykrivenú peru.
Vraj sa bila, neverím chcem vysvetlenie v celku,
„Bol to Mišo, strkal do mňa, keď sme pozerali telku!“
„Pani učiteľka drahá, to je žabo-myšia vojna!“,
(ja mám info, že začal Mišo tak ostávam pokojná).
Cestou domou na ihrisku, zastaviť sa musím,
odtiaľ bez kriku, ťažká skúša ale ja to skúsim.
Konečne sme prišli domov, už je veľa hodín,
muž na chodbe kuká na mňa, že čo celý deň robím.
Vraj mohlo by byť u nás doma aj o niečo krajšie,
no tak si skús materskú ty, spravíme si ďalšie!
Podlomili sa mu nohy, zatvára sa v spálni,
vedela som, že to spraví aspoň pokoj dal mi.
No tak večer zase sama okúpem si deti,
deň sa končí, to tak bežne na materskej letí.
Trošku vínka po celom dni zaslúžim si snáď,
nalejem si, no začujem „Mami, ja nemôžem spať“.
