Každý niekedy stratí nervy a zakričí na svoje dieťa. Krik ako bežný a pravidelný nástroj k poslušnosti detí však nemá žiadne užitočné výsledky o ktoré by bolo dobré vo výchove usilovať. Zhrnuli sme dôvody, prečo nekričať na deti a tiež tipy, ktoré nám môžu pomôcť zachovať (aspoň relatívny) pokoj aj v tých najnáročnejších situáciách.
Výchova detí býva občas peknou previerkou našich nervov a trpezlivosti. Obzvlášť, ak sa naše dieťa nachádza v zložitej vývojovej fázi, prechádza si obdobím vzdoru, objavovaním vlastného ja či skúšaním našich hraníc. Občas je to tak náročné, že aj rodič, ktorý svätosväte tvrdil, že na svoje dieťa nikdy nezdvihne hlas, pristihne sám seba ako hystericky kričí na svoje dieťa. Strata kontroly, pocit bezmoci, stresové automatické reakcie. To sú niektoré z dôvodov, kvôli ktorým sa rodičia, občas správajú tak, ako nikdy nechceli. To, že krik ako výchovná metóda skutočne nie je veľmi dobre zvolený nástroj, je myslím väčšine z nás celkom jasné. Poďme si však najprv zhrnúť, prečo to tak je.
Prečo je dôležité na svoje deti nekričať:
1. Sme pre nich vzorom
Je dobré pamätať si, že pre deti je najinšpiratívnejší práve živý príklad. Neustále nás pozorujú a učia sa od nás ako reagovať v daných situáciách. To, čo robíme má pre nich oveľa väčšiu váhu ako to, čo hovoríme. O to viac, ak im našim chovaním ukazujeme pravý opak našich slov.
2. Dôležitosť emočnej stability
Ak sa konflikty detí či ich nevhodné správanie snažíme riešiť konštruktívnym spôsobom, a to s rešpektom, pevným, ale láskavým nastavením hraníc a pochopením pre ich následné emócie, vytvárame pevný základ pre ich zdravé sebavedomie. Krikom možno dosiahneme rýchlu poslušnosť, pretože sa nás deti jednoducho budú báť. Je však jasné, že za nízke sebavedomie, stratu sebaúcty a vytváranie pôdy pre vznik úzkostí to skutočne nestojí.
3. Efektívna komunikácia
Ak budú mať naše deti konflikt, chceme, aby dokázali viesť otvorený pokojný konštruktívny dialóg alebo uprednostníme to, aby na seba kričali jeden cez druhého? Myslím, že nikto z nás s odpoveďou neváhal. Vytváranie pokojného a rešpektujúceho prostredia im pomáha formovať tieto zdravé a efektívne formy riešenia konfliktov a vytvárať zdravé medziľudské vzťahy.
Záchranné manévre 5 sekúnd pred výbuchom
Aj keď racionálne veľmi dobre vieme, že krik nič nerieši a naopak sa ním môže zničiť veľa dobrého, bývajú stresové reakcie nášho tela, ktoré sa cíti v nebezpečí veľmi rýchle. Ako si zachovať chladnú hlavu práve vtedy, keď to v nás už skutočne vrie?
Nižšie nájdeme pár tipov, vďaka ktorým môžete presvedčiť naše telo, že je v bezpečí, odstránime pocit bezmocnosti a znížime tak riziko automatických stresových reakcií. Tieto konkrétne tipy naformulovala Kateřina Trávniček, frekventantka psychoterapeutického výcviku a mentorka v rodičovství a vo vzťahoch. Na svojich stránkach odporúča nasledovné:
- Upokojiť telo pomocou fyzického kontaktu – objatie, automasáž, potľapkanie rukami po tele, opretie sa o stenu, sadnutie si na zem
- Obalamutenie nášho systému bezpečia – napiť sa vody, rozostrieť pohľad, pohľad do diaľky, hlboký dych
- Krátke a intenzívne svalové napätie – odtláčanie od steny alebo naopak uvoľnenie trasením s dôrazom na uvoľnenie čeľustí a trapézov, kde sa často hromadí napätie. Opretie sa o stenu je prekvapivo účinná metóda, pretože robí niekoľko vecí naraz: odstraňuje potrebu zaoberať sa tým, čo sa deje okolo nás, uvoľňuje nervový systém, tlak na chrbát nás uzemňuje, pretože lepšie cítime pohyb hrudníka pri dýchaní
- V súkromí môžeme tiež zúriť a kričať – zamknúť sa na záchode, v aute, dupať, kričať do vankúša, udierať do postele…
- Môžeme tiež presvedčiť myseľ, aby presvedčila telo, že sme v bezpečí – pomocou „mantier“ a pripomienok typu: nerobí to naschvál, nejde o život, som v bezpečí, je to dobré dieťa, ktoré má ťažké obdobie, robí to najlepšie, čo môže, robím to najlepšie, čo môžem, to prejde, aj dnes večer nakoniec zaspí…
Láskavá pripomienka na záver
Práve tí najsnaživejší rodičia, ktorí chcú svoje deti vychovávať s citom a rešpektom, majú často aj tie najväčšie výčitky. Preto chceme na záver pripomenúť – buďme na seba láskaví. Všetci rodičia na svoje deti už niekedy zakričali. (Ak existujú výnimky, všetka česť im.) Veľký rozdiel je však v tom, či vnímame krik ako užitočný nástroj, ktorý vo svojej výchove vedome používame, alebo vieme, že ho používať nechceme, ale jednoducho sme vo vypätej situácii stratili kontrolu nad svojim chovaním. Nevyčítajme si preto, ak sa nám to niekedy nepodarí podľa našich najlepších predstáv. Je to ľudské. Škodlivé následky môže spôsobiť skutočne pravidelný, dlhodobý a v podstate neustály krik ako riešenie väčšiny kritických výchovných situácií. Vedieť ako na to, neznamená byť 100% vo všetkých situáciách. Robíme dosť.
