Sŕkam horúcu kávu a odkrajujem si dezertnou vidličkou z čokoládového koláčika. Jarné lúče slnka dopadajú cez veľké francúzske okno môjho vysneného domu na moju tvár. Na malú chvíľu mám pocit šťastia, no vzápätí mám pred očami krvavú tvár tehotnej ukrajinskej ženy, ktorú som videla v správach. Do očí sa mi natisnú slzy a hrudník mi zovrie.
Zobudiť sa po dvoch rokoch pandémie, s čerstvou nádejou na krajšie dni do vojnového rána, nebolo ľahké. „Nebolo to ľahké.“ Toto vravím ja, ktorá som sa v pokoji a bezpečí svojho domu pozerala na správy o napadnutí našich susedov. Neviem si predstaviť, aké to bolo pre ľudí na Ukrajine.
Ostať alebo si zbaliť pár základných vecí a utiecť z krajiny, ktorá je celý život ich domovom. Prvé dni „špeciálnej vojenskej operácie“ snáď ani Ukrajinci neverili, že Rusko naozaj začína bratovražednú vojnu. Že krutosť jedného človeka, dokáže dosiahnuť hranicu, kde sú jeho zámery dôležitejšie ako životy nevinných žien a detí. Že sa opäť zrodilo zlo, ktoré poznáme len z učebníc dejepisu, pri ktorom je počítanie ľudských úmrtí, obyčajnou štatistikou.
Je desivé, že žijeme vo svete, kedy dokáže rozhodnutie jedného človeka, ovplyvniť životy miliónov ľudí a tisícom život vziať. Že sa všetci prizeráme na vraždenie nevinných ľudí. Súcitíme, darujeme oblečenie a základné potreby, možno pošleme nejaké peniaze organizáciam na pomoc. Robíme čo je v našich silách. Oni však ďalej prichádzajú o svoje domovy, ktoré sa už navždy strácajú pod troskami.
Myslím na nich každý deň. Niekedy plačem, inokedy si vravím, že ak neviem pomôcť, nemala by som na to myslieť a utápať sa v smútku. Potom sa cítim ako pokrytec. Odniesla som veci do centra, poslala pár eur. Ďalej si jem koláč a myslím na ľudí, ktorí práve prežívajú najťažšie chvíle svojho života. Práve včera mi jedna moja ukrajinská priateľka, ktorá ušla na Slovensko čítala správu od svojej kamarátky, ktorá ostala na Ukrajine. Písala jej, že práve pochovala svojho dvojročného syna. Pozerám na svoje deti a ďakujem. Veľmi veľa teraz ďakujem. Bohu, vesmíru, sama sebe. Ďakujem, lebo už viem, že život nie je samozrejmosť. Ani domov a bezpečie. Viem, že nezmením diane vo svete. Pochopila som však, že je čas zmeniť diane vo mne.
Registrujem množstvo ľudí, ktorí sú teraz presiaknutí nenávisťou. Cez pandémiu nevideli umierajúcich ľudí, ale otravné opatrenia, teraz si zakrývajú oči pred bolesťou, ktorú prežívajú ľudia na Ukrajine, no nedajú im spávať prídavky, či akási jednorazová finančná pomoc, ktorú títo ľudia majú dostať po príchode na Slovensko. Uvedomila som si, že sú to presne tí ľudia, čo sa hnevali vždy. Menia sa len okolnosti. Každý deň mi ukazujú, ako nechcem prežiť svoj život. Nikdy nevieme, koľko dní nášho života je ešte pred nami. Ako ich chceme stráviť? Vyberme si správne. Ak nám tieto strašné udalosti majú niečo dať, má to byť empatia, láska, podpora a nie nenávisť.
