Predstavujem vám Moniku. Obyčajnú ženu z malej dediny, ktorá sa rozhodla založiť si rodinu a prežiť svoj život v Anglicku. Nebolo to jednoduché. Už len samotný príchod do krajiny bol skutočne dramatický. Monika vyrastala na dedine a svoje detstvo by si ani nevedela predstaviť inak. Po škole si nevedela nájsť prácu na Slovensku a keďže sa celé roky učila nemecký jazyk, plánovala vycestovať za prácou práve do Nemecka. No jej priateľ to v tom čase cítil inak.
Tvoj príchod do Anglicka bol značne dramatický. Povieš nám o tom?
Chcela som vycestovať za prácou do Nemecka, ale môjho vtedajšieho priateľa to stále ťahalo do Anglicka. Cez jednu, dnes už negatívne známu agentúru v Bratislave, sme si dohodli prácu do skladov, kde jazyk nebol potrebný. Koncom mája roku dvetisícdesať sme vystúpili z lietadla v Liverpoole. Bol to jeden z mojich najhorších dní v živote vôbec.
Nikto nás nečakal, mali sme kontakt, ktorý nedvíhal. Po niekoľkých minútach strachu, postávania na letisku, nervózneho prestupovania na mieste sme zistili, že nie sme jediní ľudia, ktorí tu čakajú, tak ako my. Držali sme sa spolu a o dve hodiny neskôr sa objavila osoba, ktorá nás mala vyzdvihnúť z letiska. Vyložili nás pred obrovským domom. Vo vnútri bola jedna kuchyňa s jedálňou a plno izieb. Nedali nám prácu, nájom však bolo treba platiť hneď. Agentúra tvrdila, že nie je nutné mať zo sebou veľa peňazí, pretože prácu dostaneme okamžite. Prácu sme však dostali až po troch týždňoch. Vôbec to však nebola práca v skladoch.
Akou prácou teda začal tvoj život v Anglicku?
Cestovali sme hodinu obrovským autom. Zastavili sme pred akousi starou šopou. Odovzdali sme všetky svoje osobné veci a vo vnútri sme dostali staré gumáky a použité plastové plášte. Tie boli celé od krvi. Pracovali sme s kuracím mäsom. Bolo mi z toho zle, ale odrobila som si zmenu a išla domov. K ubytovaniu sme sa dostali asi o jednej ráno a tam nám oznámili, že za necelé štyri hodiny vstávame. Ďalší deň nás zobrali na pole zbierať šalát. Zaobchádzali s nami strašne. Nadávali nám, že sme neschopní pracovníci a už nám viac prácu nedajú. Svoj život v Anglicku som si takto nepredstavovala.
Tvoje zážitky sú dnes už len nepríjemnou spomienkou. Aktuálne je tomu dvanásť rokov, čo je Anglicko tvojim domovom. Žiješ tu s priateľom, rodeným Angličanom a vašim spoločným dieťatkom. Aký je tvoj život v Anglicku teraz?
Mám dom na okraji mesta Mansfield a som tu spokojná. Je tu kľud a ticho. Mám blízko do obchodu, parku, do lesa aj do práce. Na tomto konkrétnom mieste bývam necelých desať rokov. Veľmi sa mi tu zapáčilo. Stretla som tu svoju životnú lásku a založila si rodinu. Rodina mi však veľmi chýba. Keby neexistoval internet asi by som tu tak dlho nevydržala. Milujem nekonečné rozhovory s mojou maminkou, ktorá sa mi stala najlepšou kamarátkou. Napriek tomu, že sme od seba tak ďaleko, sme si stále veľmi blízke. Vždy sa jej môžem zdôveriť.
Hovoriť po anglicky si sa učila len z hovorovej reči. Nenavštevovala si kurz, ani žiadnu školu. Ako si to zvládla?
Môj priateľ bol naozaj trpezlivý a veľa ma naučil. Pomohli mi aj ľudia v práci, boli milí a často sme sa spolu na mojej angličtine pobavili. Napríklad môj preklad prsty na nohách – foot fingers. Ešte dnes sa na tom pobavíme. Život v Anglicku je podľa mňa jednoduchší ako na Slovensku. Ľudia sa tu neponáhľajú, nemajú taký stres v obchodoch pri pokladni, ani na ceste. Ľudia tu, mi prídu spokojnejší a jednoduchší. Vidieť to aj na obyčajných tehlových domoch. Každá ulica vyzerá veľmi podobne a domy majú len malé záhrady. A čo viac treba? Nič. Mne stačí malý sad na kvety, miesto pre naše psíky, kúsok trávnika pre pieskovisko, hojdačku a trampolínu. Malé kráľovstvo pre naše milované dievčatko.
Ako si spoznala svojho priateľa? A ako sa ti podarilo kúpiť tvoj domček snov?
S partnerom a otcom dieťaťa som sa spoznala v práci. Z kolegov sa najprv stali dobrí priatelia a neskôr partneri. Trvalo nám to dva roky. Deň pred vianočnou párty, mi poslal päťdesiat ruží. Po tomto geste bol vzťah oficiálny a za krátko sa nasťahoval ku mne do domu.
V tomto dome som najprv žila ako podnájomník, ale neskôr som ho kúpila. Hypotéku som dostala bez problémov. Dokonca mi štát doplatil 20% ceny domu. Samozrejme tie peniaze musím vrátiť, ale na začiatok to pomôže. Ani si neviem predstaviť, aké by bolo riešiť úver na Slovensku. Tu som takmer všetko vybavila cez telefón a mail. Viem, že je to o nekonečných papierovačkách a pravdepodobne by som tak vysokú hypotéku sama ani nedostala. Aj preto považujem život v Anglicku za jednoduchší. Nemusím stále behať na úrad. Veľa vecí viem vybaviť online, alebo cez mobil.
Tvoj život v Anglicku však nebol už len jednoduchý. Čakali ťa ďalšie veľké skúšky. Dokážeš o tom hovoriť?
V marci roku 2017 sme sa na moje narodeniny rozhodli, že je čas na dieťa. Mala som veľké šťastie, za krátko sa mi podarilo otehotnieť. Veľmi sme sa tešili a ani chvíľu sme neváhali a radostnú správu sme oznámili celému svetu. Všetci sa tešili s nami a priali nám to.
Keď koncom šiesteho týždňa začalo krvácanie okamžite sme išli do nemocnice. Lekári nevedeli čo sa stalo. Spravili mi rôzne testy a prišli len na to, že sa nedá nič spraviť. Poslali ma domov a ja som sa cítila. ako keby som sklamala celú rodinu, že neviem donosiť dieťa. Lekári mi odporučili počkať jeden cyklus a potom sa môžem pokúšať opäť otehotnieť. Ja som to tak necítila. Mala som strach a druhý pokus prišiel až po polročnej prestávke. Otehotnela som. Tentokrát som sa rozhodla, že to oznámime, až po treťom mesiaci. Najviac som sa bála toho šiesteho týždňa. Či sa bude situácia opakovať. Prešiel šiesty, siedmi týždeň. Veľmi sme sa obaja tešili a ja som úprimne verila, že sa už nič nestane. Prišiel ôsmi týždeň a ja som opäť potratila. Tentoraz to aspoň nikto nevedel- pomyslela som si.
Po dvoch spontánnych potratoch je určite každá žena nešťastná, stráca nádej a hľadá odpoveď na otázku „prečo?“. Vám dala odpoveď až pôrodná asistentka, ktorá, podľa tvojich slov, veľmi ľudsky opísala situáciu. Čo ti pomohlo vyrovnať sa s tým?
Fakt, že žena potratí sa deje veľmi často ale nie často sa o tom rozpráva. Existuje obrovské množstvo dôvodov prečo. Po rozhovore s pôrodnou asistentkou som sa rozhodla o svojich potratoch hovoriť. Rozprávala som sa v práci, s priateľmi, rodinou alebo u kaderníka, na kozmetike či nechtoch. Čím viac som o tom hovorila, tým viac som z každej strany počula hlas ženy, ktorej sa to stalo tiež. Zistila som, že nie som sama a spontánne potraty sa dejú nie, že často, ale podľa mňa až pričasto.
Cítila si sa ešte vôbec na ďalší pokus o dieťatko?
Rezervovali sme si dovolenku. Potrebovala som vyčistiť myseľ a nabrať nové sily. Po dovolenke som zistila, že som tehotná. Nechali sme si to už len pre seba. Tu v Anglicku keď žena zistí, že je tehotná, nečaká ju žiadna kontrola. Prvá kontrola je až medzi desiatym a dvanástym týždňom. A ja som sa tentokrát dočkala. Ku gynekológovi sa nechodí pravidelne, tak ako na Slovensku. Išla som na sono k pôrodnej asistentke. Tá pravidelne kontrolovala moju krv, tep. Prišlo mi zvláštne, že celé tehotenstvo ma nikto nekontroloval, či som tam dole v poriadku. V dvadsiatom týždni sme zistili pohlavie. Informácia ma veľmi potešila, obaja sme si priali mať práve dievčatko .Okrem pohlavia nám povedali aj to, že moja placenta je nízko a budem musieť na sono chodiť častejšie. Niekedy sa stáva, že ju dieťa môže po čase vytlačiť tam kde patrí. Toto dieťatko to dokázalo.
Zaujímavosťou je, že v Anglicku ku koncu tehotenstva chodí pôrodná asistentka na kontrolu domov. Mimochodom toto bolo ešte pred tridsiatimi rokmi zvykom aj na Slovensku. Prišla detská lekárka a sestra a zaznamenala v akom prostredí bude dieťa vyrastať. Rovnako po pôrode chodila kontrolovať sestrička aj prvorodičky ako zvládajú starostlivosť, ako dieťa prospieva. Tu stále asistentka radí a kontroluje či je všetko pripravené na príchod nového člena. Schváli domácnosť, zariadenie izby, doplnky a podmienky kde bude dieťa vyrastať. Na záver spíše pôrodný plán, v ktorom sa píše či chce matka rodiť doma, alebo v nemocnici, či si želá pôrod do vody, alebo aké chce prostriedky na upokojovanie. Táto služba sa neplatí.
Mala si predstavu o tom, ako by mal vyzerať tvoj pôrod? Splnila sa ti?
V mojej hlave mi znelo len nie epidural. Vybrala som si rajský plyn a pôrod do vody. Ten neprebehol. Bola som v 40. týždni a stále sa nič nedialo. Päť dní po termíne pôrodu ma objednali na vyšetrenie ktoré neviem preložiť. SWEEP. Bol to pokus o začiatok pôrodu. Prstom sa oddelí plodový vak od membrány. Odporučili mi kúpeľ v esenciálnych olejoch. Malo by to účinkovať do 48 hodín. Keďže to nezabralo po dvoch dňoch som si to zopakovala. Tentokrát úspešne a na druhý deň mi začali kontrakcie. V nemocnici mi povedali, že som od pôrodu ešte ďaleko a poslali ma domov. Nikto neskontroloval či sa otváram, vyšetrili ma len na základe kontrakcii.
Ešte v ten deň sme sa večer do nemocnice vrátili. Tentokrát sanitkou, pretože som začala rodiť doma. Teda, to som si myslela. Ale opäť povedali, že toto ešte nie sú poriadne kontrakcie. Ja som však cítila, že rodím a moje dieťa sa tlačí von. Konečne prišla lekárka a pozrela sa mi do lona. Okamžite uznala, že rodím. Okolo mňa sa za krátko zbehol tím lekárov a pôrodná asistentka. Na napúšťanie bazénu už čas nezostal. Pôrod trval asi polhodinu a po rajskom plyne som bola nekonečne výrečná. Naša malá bola vonku, ale moja placenta zostala prilepená. Nazýva sa to aj zadržané lôžko. Zvyčajne sa tento zákrok vykonáva na operačke, ale ja som mala šťastie, pretože som mala pri pôrode špecialistku. Pri tomto zákroku rukou vyberie placentu a vyčistia maternicu. Toto bola najhoršia časť môjho pôrodu.
Mnohé mamičky bude určite zaujímať otázka, či púšťajú v Anglicku ženy domov hneď po pôrode. Videli sme to napríklad u kráľovskej rodiny. Mamička s dieťatkom bola už na druhý deň doma. Je to v Anglicku bežné?
Často tu ženy posielajú domov ešte v deň pôrodu. Ak všetko ide podľa plánu a bez komplikácií. Ja som pri pôrode stratila veľa krvi tak som zostala v nemocnici tri dni. Starali sa tu o mňa perfektne. Dostala som vždy menu a objednala som si na čo som mala chuť. Priniesli mi chutné trojchodové jedlo. Po každom jedle prišiel dezert a spýtali sa ma aj či si prosím kávu, alebo čaj. Môj partner tam so mnou spal prvú noc a druhú noc som strávila v spoločnej izbe s ďalšími dvoma ženami. Tie tri dni mi ubehli veľmi rýchlo. Život v Anglicku prináša aj mnoho vecí, o ktorých sa rodinám na Slovensku ani nesníva. Môj partner dostal dva týždne voľno. Toto voľno dostane muž od narodenia dieťaťa, aby mohol pomáhať žene počas zotavovania. Ďalšia výhoda bola, že pôrodná asistentka a zdravotníčka chodili k nám domov a kontrolovali nie len to, ako malá rastie, ale aj mňa ako sa zotavujem. Nemusela som chodiť na žiadne kontroly.
Je niečo, čo môžu mamičky v Anglicku závidieť nám, mamičkám zo Slovenska?
Materská dovolenka je len 52 týždňov a z toho iba 39 týždňov je platená, takže veľa žien pracuje až tesne k pôrodu. Ja som odišla na materskú dovolenku päť týždňov pred dňom kedy som mala porodiť. A ako sa mi materská blížila ku koncu stále som rozmýšľala čo budem robiť. Jasle boli finančne náročné neprichádzali do úvahy. Prácu som nechcela stratiť, takže to bolo veľmi ťažké rozhodovanie. Vyriešila som to žiadosťou v práci o polovičný úväzok. Pracujem od ôsmej hodiny večer, do polnoci a nič mi tak neujde. Som pri každom pokroku našej milovanej dcérky, môžem sa s ňou celé dni hrať na schovávačku, chodiť na prechádzky a nie som tam len keď spí. Okrem toho som nedostala jednorazový príspevok pri narodení dieťaťa tak ako je to na Slovensku.
Monike chceme veľmi pekne poďakovať, že sa nám zdôverila o ťažkých začiatkoch v cudzej krajine a podrobne nám opísala tehotenstvo a pôrod v Anglicku. Monika nám priblížila aj to, čo cítia mnohé ženy. Ženy ktoré prišli o svoje dieťatko. Správne poukázala na to, aby sme sa o tom nebáli hovoriť, aby sme sa neobviňovali, nehanbili sa a nikdy sa nevzdávali túžby byť matkou.
