Naše deti sa snažíme vychovávať najlepšie, ako vieme. Bude to znieť ako neskutočné klišé, ale veľmi chcem, aby boli moje deti šťastné. Nemyslím len teraz. Prajem si, aby z nich vyrástli dospelí ľudia, ktorí sa dokážu tešiť zo života, priateľov, rodiny, zo svojej práce, záľub a obyčajných dní. Možno rozprávam ako matka, čo sedí na obláčiku a verí v jednorožce, no naozaj si myslím, že toto je zmyslom našich životov a tým, na čo by sme sa mali v živote zamerať – byť šťastní.
Ako formujeme naše deti
Detstvo je obdobím, kedy dieťa formuje svoju osobnosť – učí sa ako reagovať v rôznych situáciách, ako sa správať k ľuďom, ako prežiť krivdu, ako ľúbiť, ako spracovať svoj hnev, ako vyznávať city, ako komunikovať. Všetko, čo si v detstve osvojí sa mu dostane tak hlboko pod kožu, že sa to stane návykom, programom, ktorý bude v dospelosti len veľmi ťažko meniť (ak by sa o to snažil). A tak je každý rodič vlastne tvorca. Tvorca nového človeka, novej osobnosti. Viem, že najväčší podiel na tom, aká bude povaha môjho dieťaťa v dospelosti, mám práve ja a to tým, ako sa správam v jeho detstve.
Háčik je v tom, že je skutočne dôležité to, ako sa správam a nie to, čo hovorím. Úplne zbytočne budem papagájovať, že klamať je zlé, ak pred dieťaťom vedome zaklamem. Rovnako nezmyselné je opakovať dieťaťu, že fajčenie je škodlivé a potom si ísť „zapáliť“.
Pocit krivdy
Syn prišiel zo školy s tým, že jeho spolužiak mal ťahák. Vlastne to bol ťaháčisko. Na celej A4 strane boli obojstranne prepísané „od slova do slova“ všetky učivá z ktorých bol test. Ťahák bol písaný „dospeláckym“ písmom a spolusediaci sa synovi pochválil, že mu to písala mamina. Keď mi to doma rozprával, bol si istý, že na to pani učiteľka príde, lebo chlapec odpisoval celé vety, od slova do slova, aj s čiarkami vo vete. Veď to si musí všimnúť, však mami?
Vtedy som mu prikývla so slovami, že sa klamať neoplatí a pravda sa isto ukáže.
Môj syn sa učil. Naozaj sa zodpovedne pripravoval a keď som ho skúšala, videla som, že všetko skvele ovláda. Dostal dvojku. Vraj s odretými ušami. Pani učiteľka pred celou triedou vyzdvihla chlapca, ktorý všetko odpísal, so slovami:
„Vidíš, že sa to dá, krásne si sa naučil!“
Moje dieťa bolo smutné a musím sa priznať, že sa jeho pocit krivdy na chvíľu preniesol na mňa. Prečo toto nejaká matka robí? Prečo učí dieťa podvádzať? Fakt to nie je fér voči ostatným deťom! Čím viac som sa nad tým zamýšľala, tým viac som sa bahnila v krivde a dokonca som mala chuť napísať do messengerovej skupiny rodičov, že poprosím konkrétneho rodiča (veď on už bude vedieť) aby nepísal svojmu dieťaťu ťaháky. Ale čo bude nasledovať? Obviňovanie, osočovanie, urazenie sa, možno riešenie triednou učiteľkou. A prečo vlastne? Len preto, že má niekto inú životnú filozofiu, rozmýšľanie a hodnoty, ako ja. Teraz mi ten náš hnev vlastne príde smiešny. Človek, ktorý sa hnevá predsa nemôže byť šťastný.
Ten správny príklad pre dieťa
So synom sme mali pekný rozhovor. Bol o tom, ako veľmi som pyšná, keď dostane čestnú dvojku, hoc aj trojku. Že bol krásne naučený a som na neho pyšná. Že jeho dvojka „s odretými ušami“ je oveľa cennejšia, ako falošná jednotka. Že je pre mňa dôležité, že je tak čestný a dobrý chlapec. Asi som staromódna a trápna mama, ale takto som šťastná a verím, že vychovávam šťastné dieťa a aj šťastného „dospeláka“.
