Milujem svoje deti
Dve paličky na teste, láskyplné hladkania tehotenského bruška, prvé stretnutie na pôrodnej sále, kedy som tomu malému stvoreniu celkom podlahla. Tento scenár sa opakoval dvakrát.
O láske matky toho asi veľa písať nemusím. Každá z nás pozná tie pocity. Vaša láska je snáď bezhraničná a dokázali by ste im dať všetko. Bežne aj na úkor svojich potrieb. Dávam všetko. Možno to je môj problém. Občas mám totiž pocit, že mne samej neostáva vôbec nič.
Obliekanie, kŕmenie, prebalovanie, prechádzka, ihrisko, uspávanie, rýchle varenie počas obedného spánku, upratovanie hračiek, umývanie zaschnutého jedla zo všetkých možných aj nemožných miest a povrchov, naloženie práčky, vyloženie umývačky, žehlenie, večerné kúpanie, uspávanie. Keď sa večer zastavím a poviem si „Toto je môj čas“, je obvykle po 21. hodine.
Som zlá mama?
Milujem čas strávený s nimi ale občas mám pocit, že už ani neviem kto som. Ja. Človek. Žena. Nie ja, matka. Občas snívam o voľnom poobedí. Ísť si zacvičiť, stretnúť sa s kamarátkou na káve, možno len upratať bez toho aby mi niekto visel na nohe alebo byť jednoducho chvíľu sama. Vypnúť Jaroša a Fíhu a zistiť, aká hudba sa hrá v rádiách. Snívam o tom, ísť na záchod sama, bez obecenstva alebo sa sprchovať dlhšie ako 1,5 minúty. Snívam o tom, mať čas na svoje záľuby, stretnutia, či dokonca oddych. Som zlá mama?
Občas to vyslovím nahlas. Že by som chcela… A vtedy prídu hlasy okolia. „Deti sú malé len raz“. „Materskú si treba užiť“. Stiahnem sa. Zrejme nie som dosť dobrá mama. Asi nie som dosť obetavá, keď myslím na seba. A tak sa vraciam do reality dní, ktoré milujem, no občas aj nenávidím a premýšľam, či som jediná.
Anonym
Milá mama, máš aj ty na srdci niečo, s čím by si sa rada podelila? Rada píšeš a pomáha ti to svoje emócie dostať von? Chceš počuť názor alebo radu iných ale bojíš sa podeliť sa s okolím? Napíš nám svoju úvahu v podobe krátkeho článku na redakcia@spokojnamama.sk a my ju radi (v prípade želania aj anonymne) uverejníme.
