Dieťa nechce ísť k stolu, nechce sa obliekať, keď sa ponáhľate, udrelo súrodenca, odvráva a odmieta si upratať rozhádzané hračky v izbe. Podobné situácie v nás, rodičoch, dokážu vyvolať poriadnu lavínu emócií. Z času na čas azda každá mama zvýši hlas. Hoci krik a tresty obvykle nikam nevedú a len nás od detí vzďaľujú, predsa ich používame. Chcete to zmeniť? Vyskúšajte našich 6 tipov, ako prestať kričať na deti.
Niektorí rodičia sú zástancami toho, že krik a fyzické tresty k výchove patria. Na druhej strane stoja tí, ktorí sú presvedčení, že na svoje deti kričať nechcú, a už vôbec by sa k niečomu takému, ako je jedna výchovná, neznížili. Môže sa zdať, že krik, vyhrážanie a bitka zaberú a dieťa poslúchne, avšak nie je za tým rešpekt, ale len strach. Dieťa sa bojí a preto urobí, čo od neho rodič vyžaduje. Psychologička Annette Kast-Zahn tvrdí, že každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Fyzické tresty sú podľa nej prejavom rodičovskej bezmocnosti. A hoci si potom všetko vyčítame a neraz plačeme do vankúša, dieťaťu to nijako nepomôže. Pomáha iba používať také výchovné metódy, ktoré nám bránia v strate kontroly. Ako sa teda udržať v pokoji, keď už v nás vrie hnev, ktorý každú chvíľu môže vybuchnúť?
Ako prestať kričať na deti
V prvom rade treba povedať, že hnev ako taký nie je vôbec zlý. Je to emócia, ktorá nám ukazuje, že naše hranice boli prekročené, alebo nás dokonca môže varovať pred potenciálnym nebezpečenstvom. Čo je však zlé, to sú naše reakcie a následky našich reakcií na určitú situáciu, ak s hnevom nevieme správne pracovať. Spôsobov, ako prestať vybuchovať hnevom, je viacero.
1. Zastavte sa
Prvým krokom na ceste k láskyplnejšej reakcii na dieťa je zastaviť sa. Dopriať si čas. Hoci iba pár sekúnd. Aj takýto okamih totiž môže zahnať výbuch do kúta. Ako je to možné? Každý z nás má už v sebe „zakódované“ určité reakcie na niektoré situácie. Niekto začne ihneď kričať. Iný udrie po stole. Ďalší dieťa schytí a capne mu po zadku. Sú to automatické reakcie na určitý spúšťač – v našom prípade dieťa.
Väčšinu reakcií si so sebou nesieme ešte z nášho detstva. Je však možné na sebe pracovať a „preučiť“ sa nereagovať násilím, ale láskou. Chce to však veľkú dávku trpezlivosti – s dieťaťom, ale aj so samým sebou. Preto je zastavenie sa tým prvým krokom, ktorý môžete urobiť. Namiesto okamžitého zaucha sa zastavte. Ak vám to pomôže, môžete zavrieť oči a zhlboka sa nadýchnuť, vydýchnuť. Uvidíte, že potom sa vám bude lepšie dariť situáciu udržať pod kontrolou. Zastavením sa zastavíte automatickú reakciu, ktorá by inak nasledovala, vďaka čomu sa môžete s dieťaťom pohnúť ďalej. Bez kriku a hádok.
2. Nekričte pri bežných situáciách
Dobrou metódou, ako si osvojiť hovoriť s deťmi „normálnym“ tónom, je nezvyšovať hlas ani pri bežných situáciách počas dňa. Ani si neuvedomujeme, koľkokrát za deň na deti zvyšujeme hlas, aj keď nemusí ísť nevyhnutne iba o to, že sa na ne hneváme. Ak sú napríklad vaše deti v inej miestnosti a vy im chcete niečo povedať, alebo ich chcete zavolať k stolu na obed, nekričte, aby vás počuli, ale choďte za nimi a povedzte im to pokojne. Nepôjde to síce zo dňa na deň, ale postupne sa nekričať naučíte a stane sa to vašou súčasťou.
3. Dýchajte
Azda najznámejšou radou, ktorú v súvislosti s upokojením sa počúvame, je zhlboka dýchať. Má to však niečo do seba. Dýchanie nás dokáže vrátiť naspäť na zem a uzemniť v nás narastajúcu zlosť. Ak nejde o život ohrozujúcu situáciu, v ktorej musíte ihneď zasiahnuť, doprajte si čas. Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite. Zopakujte to 2 – 3x a myslite pri tom na niečo, čo máte radi alebo čo vás vie rozosmiať.
12 tipov ako si uľahčiť materstvo
4. Pomôžte telu utlmiť hnev a zlosť
Ako prestať kričať na deti, keď už máme toho všetkého akurát tak dosť? Urobte pre seba niečo, čo vám pomôže striasť zo seba ten prudký nával napätia. Pokiaľ je to možné a dieťa je dostatočne veľké na to, aby vydržalo chvíľočku v miestnosti samo, odíďte napríklad do kúpeľne a opláchnite si tvár vlažnou vodou. Vytraste napätie zo seba, môžete triasť rukami, hlavou alebo aj celým telom. Stačí pár sekúnd. Telo dokáže takýto pohyb upokojiť, rovnako tak tanec alebo vaša obľúbená hudba. Doprajte si v krátkosti niečo, čo vás poteší a pomôže zahnať chmáry do kúta.
5. Myslite na seba a na svoje potreby
Veľmi častým dôvodom, prečo nevieme zvládať svoje emócie, je to, že na seba popri deťoch nemáme čas. Hlavne my mamy. Sme unavené, hladné, frustrované, niekedy ani nemáme čas prezliecť sa ráno z pyžama a umyť či učesať si vlasy. Keď nie sú naplnené naše potreby, nie sme vnútorne vyživené a spokojné. Kto nenačerpá, nemôže predsa ani dávať. Je preto nevyhnutné, aby si rodičia mohli nájsť čas a priestor aj na svoje vlastné záľuby, alebo na niečo, pri čom si oddýchnu a načerpajú nové sily. Iba vtedy sa nám budú aj náročné situácie zvládať lepšie a s nadhľadom.
Keď vás už všetko vytáča a chce sa vám kričať, zastavte sa a položte si otázku: Môžem teraz pre seba urobiť niečo, čo mi pomôže cítiť sa lepšie? Niečo, čo mi uľaví? Často pomôže aj maličkosť, ako napríklad otvoriť okno a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Alebo si vďaka tejto otázke uvedomíte, že ste sa už dlho nenapili a ste smädní. Prípadne dostanete náladu pustiť si pesničku a chvíľku si na ňu zatancovať. Čokoľvek vám príde na um a môžete to pre seba urobiť, urobte to. Ak vám to pomôže zbaviť sa hnevu, zlosti a povedie vás to k rešpektujúcej reakcii na vaše deti, stojí to za to.
6. Buďte s dieťaťom, nie proti nemu
Keď vidíte a cítite, že situácia sa vyhrocuje, nestojte v pozícii toho veľkého dospeláka, ale znížte sa na úroveň dieťaťa. Čupnite si k nemu. Chvíľku sa len naňho pozerajte a skúste sa vžiť do jeho pocitov. Ukážte mu, že ste tu preňho. Napríklad keď trváte na tom, že už musí vypnúť rozprávku, pretože televízia už beží príliš dlho, nezačnite naňho hneď kričať „Vypni to, lebo…!“ Namiesto toho si k dieťaťu čupnite a skúste mu uznať jeho pocity láskavým, ale pevným tónom hlasu: „Chápem, že ťa tá rozprávka baví, ale už stačilo. Teraz už televízor vypneme. Pomôžeš mi ho vypnúť?“
Netreba, samozrejme, čakať, že sa dieťa okamžite chytí a všetko sa u nás doma zmení. Chce to čas. Pracujete na sebe obidvaja, aj vy a aj vaše dieťa. Buďte preto trpezliví a vytrvajte. Postupne začnú aj deti reagovať inak, než keď ste väčšinu situácií riešili krikom.
