Moja žena nezvykne byť chorá. Vlna Covidu však bola neúprosná a nevynechala ani ju. Akoby chcela tá pliaga dohnať všetky tie roky, čo jej telo odolávalo všetkým chorobám, či prechladnutiam.
Skončila v nemocnici. Stavil by som sa o čokoľvek, že to celé trvalo prinajmenšom dva mesiace, boli to však „len“ tri týždne. Tri nekonečne dlhé týždne plné strachu, stresu a paniky. Z nás dvoch som sa vždy považoval za toho silnejšieho. V práci som na pozícii, kde denne riadim a rozhodujem. Žena má jednoduchú prácu v kvetinárstve. Vždy končí v rovnaký čas a vyzdvihuje deti. Poobede niečo nakúpi, navarí, niečo sprace, alebo sa s deťmi len tak prefláka. Proste pohoda. Teda, taká bola moja predstava.
Keď som odrazu ostal sám s dvoma malými deťmi, všetko bolo iné. Do škôlky som hneď prvý deň pätnásť minút meškal, pretože som nevedel nájsť synovu triedu. Keď sme tam spotení dobehli dávno po ôsmej, klopal som na dvere, ktoré nikto neotváral. Trojročný syn mi vysvetlil, že mám zvoniť. Učiteľka si vo dverách pýtala pyžamo a ja som len tupo civel. Vedela o ženinom stave. Možno aj preto mi nedala ani pohľadom vyžrať, že som po polroku dochádzky prvýkrát v škôlke s vlastným dieťaťom, neviem kde ma triedu a nemám pyžamo.
Dcéra sa vrátila zo školy zdutá, lebo som jej nezbalil desiatu. Poobede som bol s deťmi na nákup. Jedno dieťa plakalo na zemi v uličke so sladkosťami, druhé bolo opäť zduté. Nakoniec každý odchádzal s tým čo chcel. Nanuk a plechovková coca-cola. Toto by u mojej ženy nikdy neprešlo. Kým som večer konečne uložil deti, bolo pol jedenástej a všade bol neskutočný neporiadok. Myslel som na moju ženu. Na to, ako sa cíti, aj na to, ako je možné, že keď je doma deti spia už o deviatej a všade je čisto.
Myslel som, že to bol ťažký začiatok týždňa a zvyšné dni budú jednoduchšie. Veľký omyl. Kopa špinavého prádla sa každým dňom zväčšovala. Keď som sa odvážil zapnúť práčku, zafarbil som dcérine obľúbené biele tričko na šedo. Opäť mi to dala vyžrať, lebo mame by sa to nikdy nestalo. Každým dňom som sa cítil viac neschopne. Nedokázal som chodiť do práce, rozvážať deti, riešiť domácnosť a ešte poobede pomáhať s úlohami, či robiť program. Bordel pribúdal a napokon nám zdochla rybka. Vedel som, že ju máme, no ešte nikdy som ju nekŕmil a tak mi to ani nenapadlo. Nikdy som nekŕmil rybu, nedával prať, nevymieňal v kúpeľniach mokré uteráky, nepripravoval do školy desiatu, nevaril ani nepolieval kvety. Vždy to proste bolo.
Zistil som, že tie navonok obyčajne veci, ktoré vlastne bežne ani nevidím, vyžadujú veľa úsilia. Keď sa žena vrátila, bol to neskutočný pocit. Zrazu som naše role videl inak. Ju som videl ako tú silnú, čo sa o všetko postará a nikdy o tom ani nerozpráva a nepýši sa tým. Ešte dlho som sa o ňu staral aby mohla oddychovať a dala sa celkom do poriadku. Už pocit, že je doma, ma napĺňal neskutočným pokojom a láskou. Moja žena je úžasná mamina a dokonalá žena. Milujem ju viac, ako kedykoľvek predtým.
