Príbehy zo života mamy sú úplne obyčajné príbehy, ktoré nám však môžu absolútne zmeniť vnímanie našej reality.
Vedela som, že je mama. Aj keď sme boli v čakárni u praktického lekára pre dospelých, po chvíľke pozorovania tejto sympatickej ženy, som si bola istá, že je mama. Každú chvíľku si kontrolovala mobil a keď sa vo veľkej kabelke hrabala aby našla vodu, vytŕčalo jej mega balenie vlhčených utierok. Do reči sme sa dali akosi prirodzene. Od počasia k deťom. Dokonca sme zistili, že naše deti sú rovnako staré. Obe majú 1,5 roka alebo ako by mnoho mamičiek povedalo, 18 mesiacov.
Rozprávali sme sa o politike, opatreniach, knihách no a samozrejme ako inak, aj o deťoch. Keď sa nad tým zamýšľam takto spätne, od bodu, keď prešiel náš rozhovor k deťom, viedla väčšina mojich viet k sťažovaniu sa, aj keď boli podfarbené humorom.
„Neustále ho naháňam, ja si snáď nikdy neoddýchnem. Vypiť v kľude kávu, alebo sa nebodaj v pokoji najesť teplého jedla, to je nemožné. „
Ona sa nesťažovala. Z jej tváre išiel akýsi zvláštny pokoj. Hovorila o svojom dievčatku s veľkou láskou. Magdalénka je vraj taký smejko, že rozdáva energiu aj ľuďom navôkol. Ani raz nespomenula, že nestíha, alebo na seba nemá čas, tak ako ja. Zaujímavé. Ja som si všimla, že má celkom zanedbané nechty a kruhy pod očami. Vlasy mala zviazané do rýchleho drdola a vo vláskoch sa jej dokonca, črtali šedivé odlesky. Napriek tomu, že bola veľmi sympatická a môžem povedať, že aj pekná, budila vo mne dojem, že sa o seba vôbec nestará.
Náš rozhovor prerušila sestrička, ktorá zavolala moje meno. Potom ako som vyšla z ambulancie, sa nám pohľady opäť stretli a prehodili sme pár slov. Akosi intuitívne zo mňa pri odchode vybehlo : „Nešla by si s malou s nami niekedy von? Trebárs na ihrisko. Deti by sa vyšantili.“
„Mrzí ma to. Magdalénka by asi nebola rovnocennou parťáčkou. Ona nechodí. Od narodenia má vývojovú poruchu. Aj keď denne cvičíme a rehabilitujeme, stále sa nedokáže ani postaviť na nožičky, takže chodíme na prechádzky stále len v kočíku.“
V tej chvíli som si uvedomila, ako som dookola rozprávala o tom, aké únavné je, moje dieťa stále naháňať. Bola som tak veľmi vykoľajená, že to dovtedy ani nespomenula a zároveň som sa hanbila, že sa ako matka zdravého dieťaťa neustále sťažujem, že som sa zmohla len na „Chápem, tak ahoj.“
Neviem, či ju ešte niekedy uvidím, ale od nášho stretnutia, si na ňu spomeniem takmer každý deň. Vždy, keď ma moje dieťa privádza do šialenstva a mám pocit, že nestíham jeho tempo, pozriem sa na jeho ubehané, rýchle, zdravé nožičky a namiesto sťažovania sa v duchu poďakujem.
Prečítajte si aj ďalší príbeh, zo života mamy: Keď je z teba razom špina alebo prečo sa radšej nestarať
