Chvíľku som trmala zavretými školskými dverami, až kým som si všimla nápis „Použite druhé dvere“. Mám pocit, že v tejto školskej tipovačke nikdy nevyhrám a vždy skúšam práve tie dvere, ktoré sú práve zavreté. A vôbec… nikdy som nepochopila, prečo to neustále striedajú.
Keď som vošla k správnym dverám a prešla prahom, okamžite ma omráčila vôňa, alebo teda povedzme si úprimne, zmes pachov školskej jedálne. Aj vy občas cítite v takejto chvíli dokonalú školskú nostalgiu?
Cez dlhú chodbu som zamierila až k školskému dvoru. Trafila by som tam aj s páskou na očiach. Teda, nezameniteľný zhluk šťastných detských výkrikov a okrikovania vychovávateliek, by ma určite bezpečne zaviedol k cieľu.
Chvíľu som svojho syna pozorovala, kývla smerom k opálenej milej tvári vychovávateľky a čakala. Ako vždy ma zaregistrovala, usmiala sa a okríkla moje dieťa, ktoré sa s neutíchajúcou radosťou a nekonečným nadšením rozbehlo do môjho náručia. Dobre. Trepem. Môjmu prváčikovi sa v družine naozaj veľmi páčilo a keď ma uvidel, ešte chvíľu sa tváril, že ma vlastne nevidí, aby mohol dohrať hru. Ja som vždy hrala túto hru s ním a trpezlivo počkala. Obvykle to bolo len pár minút, kým sa ku mne, už naozaj s úsmevom prirútil.
„Mišo, do pi*e, to už ideš domov? Boha tam!“
Na chvíľu mi prišlo zle. Naozaj. Ak by som práve sedela v krčme, asi by som sa ani neobzrela. Keď som ale v priamom prenose videla tieto slová vychádzať z úst šesťročného chlapca, spolužiaka môjho syna, bolo mi z toho smutno.
Slová malého, útleho chlapčeka, ktorý na prvý pohľad vyzeral, že najhoršou nadávkou, ktorú by zo seba dokázal dostať, by mohlo byť tak „do kelu“ mi v hlave rezonovali ešte pár dní. Keď som asi po týždni vychádzala z triedy, po triednom rodičovskom združení a uvidela mamku toho chlapca, nedalo mi to.
Dobrý deň, vy ste Peťkova mamina, však? – vyhŕklo zo mňa skôr, akoby som si poriadne premyslela, čo sa chystám urobiť.
Áno, chcete niečo? – odvrkla studeným tónom malá, mladučká blondína.
Viete, pred pár dňami, som počula vášho chlapca na školskom dvore, vykríknuť dosť nepekné nadávky. Ospravedlňujem sa, že vás takto zastavujem na chodbe. V žiadnom prípade vás nechcem nijako uraziť. Len mi tak napadlo, že ak by také niečo povedal môj chlapec, určite by som o tom chcela vedieť.
To čo si dovoľuješ, ty špina? Tak si asi zle počula. Moje dieťa nenadáva. Dovidenia!
Nič. Ďalej som vlastne už nepovedala nič. Nemo som tam ostala chvíľu stáť, ako obarená. Ešte hodiny potom, čo sa do krvi urazená mladá mamička zvrtla a urobila zo mňa totálneho debila, som rozmýšľala, či ten debil naozaj som.
Milióny ľudských pováh, milióny príbehov, pocitov a životných skúseností vytvárajú milióny rôznych osobností a prejavov. Možno som naozaj mala byť ticho a nestarať sa. Len ja a Boh vieme, že som to povedala s najlepším úmyslom, nechcela som ublížiť a ani vo sne by mi nenapadlo, že dostanem takúto reakciu.
Vlastne to nebolo len o jednej reakcií. Bolo to o rokoch zazerania, urážok, ohovárania mojej osoby a dokonca aj verbálneho atakovania daných rodičov smerom k môjmu dieťaťu. Po pár rokoch syn zo školy odišiel. Aj keď to nebolo kvôli tomuto chlapcovi, odľahlo mi.
Už dlho som necítila a na vlastnej koži nezažila toľko negatívnej energie a šírenia zla od osôb, ktorým som myslím, naozaj až tak neublížila. Verím v to, že z každej životnej situácie sa môžeme niečo naučiť a ľudia, ktorých stretávame nás často posúvajú „ďalej.“
Do teraz však neviem, čo som si mala odniesť práve z tejto lekcie. Žeby nestarať sa do iných a dvakrát premyslieť, kým otvorím ústa?
