Keď dieťa klame

Klamstvo môžeme označiť ako porušenie vzájomnej dôvery. Nikto nemá rád, keď ho iný oklame. V určitom období to začnú robiť aj deti. Z úplne úprimného malého človiečika sa odrazu stane malý Pinocchio, ktorý nám klame. V maličkostiach, nad ktorými mávneme rukou, ale aj vo vážnych veciach, kde už končí všetka sranda. Prečo dieťa klame a aký postoj vtedy zaujať?

 

Dieťa klame. Mám sa obávať?

Žiadna mama nie je rada, keď zistí, že ju jej vlastné dieťa oklamalo. Cíti sa vtedy, akoby zlyhala ona sama. „Takto som ho nevychovala, prečo to robí?“ aj toto je otázka, ktorá vtedy beží hlavou. Treba si však uvedomiť, že nie je klamstvo ako klamstvo. Vždy treba brať do úvahy vek dieťaťa, pretože v určitom období, aj keď sa nám to nemusí páčiť, je klamstvo skrátka prirodzenou súčasťou vývoja. Je to vlastne akési upravenie skutočnosti podľa seba. Pochopiteľne, keď sa detské klamanie objaví po prvý raz, a následne opakovane, rodičia sa obávajú, aby z ich dieťaťa nevyrástol neslušný a falošný človek. Avšak keď nám dieťa klame, je dôležité rozlišovať rôzne formy klamstva.

Prečo dieťa klame

Dôvodov, prečo dieťa klame, môže byť veľa. Keďže už malé bábätko sa učí hlavne napodobovaním rodičov a ostatných ľudí vo svojom okolí, aj klamanie od nich môže odpozorovať. Ruku na srdce, klameme asi všetci. Niekto viac, iný menej. A klameme aj našim deťom. Hoci si to možno neuvedomujeme, aj vety ako napríklad: „Hojdačka už ide spinkať, poď, pôjdeme domov,“ alebo „Mrkvička bude plakať, že ju nechceš spapať,“ prípadne „Keď budeš klamať, narastie ti dlhý nos“ – aj toto sú klamstvá. My ich možno považujeme za celkom nevinné, ak však dieťa zistí, ako to je v skutočnosti, bude sa cítiť podvedené a oklamané.

Stráca sa dôvera a namiesto toho si osvojuje lož. Zistí, že to vlastne celkom funguje a že v dospelom svete sa zrejme úplná pravda asi nenosí. Veď predsa sme to práve my rodičia, kto dieťa zahriakne, keď je pred susedou príliš úprimné a všetko z vášho súkromia jej dopodrobna vyrozpráva. Alebo mu napríklad povieme, že večer už televízor nezapneme, pretože išiel spinkať. Dieťa uložíme do postele, televízor si zapneme a keď sa dieťa za nami vráti a nájde nás pred zapnutou obrazovkou, zistí, že sme mu klamali. Niet sa teda čo čudovať, že v istom veku príde rad aj na detské lži.

Dieťa klame prvýkrát okolo veku troch rokov a najčastejšie z týchto dôvodov:

Zvedavosť
Dieťa iba zisťuje, ako budú rodičia, starí rodičia, či pani učiteľka v škôlke reagovať na jeho klamstvo.

Nechce zraniť city iného
Vie, že v nejakej situácii by pravda nebola pre druhého príjemná, tak zaklame.

Pozornosť a snaha zaujať
Dieťa chce zapôsobiť, preto si vymyslí malé klamstvo. Napríklad: Postavil som sám všetky kocky na seba a žiadna mi nespadla.

Bojí sa priznať, že niečo vyviedlo
Dieťa klame, keď niečo pokazilo, rozbilo, rozlialo či stratilo, pretože sa bojí reakcie iných, najmä rodičov alebo autorít v škôlke či škole. „Ona spadla sama, ja som ju nestrčil.“

Snaží sa niečo dosiahnuť
Dieťa chce niečo získať, alebo zažiť, a  tak napríklad babke, ktorá ho stráži, zaklame: „Mamka mi to dovolila.“

 

Klamstvo podľa veku

Dieťa sa s klamstvom stretáva už ako malé bábätko. Vtedy ide o láskavé lži rodičov, ktorí nemajú za cieľ dieťa podviesť alebo mu ublížiť. Sú to vety, ako napríklad: Netrhaj ten kvietok, on bude plakať. Pani doktorka ti nebude nič robiť. Spadol si, ale nič sa predsa nestalo, neplač. Zemiačik je smutný, že zostal na tanieri… a podobne. Malé bábätká však rozprávať nevedia, a tak sa detská lož objavuje neskôr.

Trojročné dieťa – Prvé detské klamstvá rodičov prekvapia okolo tretieho roka života dieťatka. V tomto čase dieťa zisťuje podstatu trestu. Vie teda, že keď urobí niečo zlé, tak napríklad rodičia nezareagujú práve najpríjemnejšie, a preto zaklame.

Štvorročné dieťa – V období štyroch rokov si dieťa uvedomuje, že realita a skutočnosť je iná u každého človeka. Čo viem ja, to nemusí vedieť aj mama alebo ocko. Toto zistenie je pohnútkou k tomu, že dieťa niektoré veci zatají, alebo ich klamstvom prikrášli.

U predškolákov platí, čo na srdci, to na jazyku. Nepremýšľajú pred tým, než niečo vyslovia, hovoria a robia to, čo im v danej chvíli napadne. Postupne, ako dieťa dozrieva, však dôjde k zisteniu, že pre dospelých je niekedy celá pravda neprijateľná, a že asi teda bude lepšie zaklamať.

Žiaci klamú už s riadnym uvedomením si toho, že ide o lož. Vedia, prečo to robia, uvedomujú si, že nehovoria pravdu. Dieťa klame často preto, že nechce sklamať rodiča, alebo skrátka chce realitu nejako ozvláštniť.

V puberte je klamstvo mnohokrát nástrojom na únik zo sveta „rodičovských nariadení a pravidiel“. Dospievajúci mladí ľudia klamú aj v snahe byť slobodnejšími.

 

Ako sa zachovať, keď dieťa klame

Klamstvo nemá nikto rád. A už vôbec nie rodičia, ktorí túžia po tom, aby sa im deti zdôverovali. Chcú, aby im deti vždy hovorili pravdu o všetkom, čo sa deje a čím žijú. Čo ale robiť, keď zistím, že dieťa klame?

Neoznačujte ho za klamára

Keď odhalíme detskú lož, dávajme si pozor na to, aby sme automaticky dieťa nenazvali klamárom a podvodníkom. Toto zovšeobecnenie je zraňujúce, pretože dieťa predsa neklame vždy. Chceme mať pekný vzťah s deťmi, vyhnime sa teda nálepkovaniu.

Hľadajte príčinu klamania a skúste ju pochopiť

Dieťa v každom veku potrebuje chápavého a empatického rodiča. Keď chceme s klamstvom pracovať, musíme sa vcítiť do dieťaťa a skúsiť pochopiť, prečo sa dieťa rozhodlo zaklamať. Príčin môže byť viacero. Bojí sa, že ho potrestáme? Hanbí sa za to, čo sa stalo? Uvedomuje si už vôbec, čo je skutočné a čo vymyslené? Dieťa klame napríklad aj preto, že nemá dostatok informácií o nejakej veci. V takom prípade by mu mal rodič tieto informácie doplniť. Možno sa dieťa klamstvom len bránilo. Treba mu však vysvetliť, že klamanie nie je dobrým spôsobom obrany, pretože môže celú situáciu len zhoršiť. Ubezpečte ho, že za pravdu sa nenahneváte – a naozaj sa nehnevajte. Keď však rodič zistí, že dieťa jednoducho chcelo podvádzať, treba zasiahnuť ihneď, aby sa to neopakovalo.

Položte si otázku: Hovorím aj ja vždy pravdu?

Ak nás dieťa viackrát počuje klamať, bude lži pripisovať úplne normálne miesto v živote a v medziľudských vzťahoch. Klamstvo bude považovať za niečo prirodzené a prijateľné. Aj zdanlivé maličkosti, môžu narobiť šarapatu. Napríklad dieťaťu povieme: „Keksíky už došli, už nemáme“. No neskôr vás prichytí, ako si ich z dózy vyberáte. Oklamali ste ho a ono sa naučilo, že je to normálne. Dieťa pozoruje a napodobňuje správanie rodičov. Ak teda zistíme, že sa u neho opakovane objavuje klamanie, vstúpme si do svedomia a zamyslime sa, či to náhodou nemohlo prevziať od nás.  A ak zistíme, že áno, urobme s tým niečo a dávajme si na to lepší pozor.

Ukážte dieťaťu, že pravda je vždy lepšou cestou

Dieťa potrebuje cítiť a počuť, že vo vašich očiach neklesne, keď sa vám zdôverí a odhalí vám pravdu, hoci by bola nepríjemná – napríklad ak rozbilo niečo, čo je pre vás veľmi dôležité. Rodičia by mali posilňovať výhody pravdy a naučiť tak dieťa, že klamstvo vždy vyjde navonok. Klamstvom dieťa nič nezíska, povedzte mu to. Veľakrát pomôže, keď rodič len naznačí, že vie, čo sa stalo, pozná pravdu a klamstvo v žiadnom prípade neschvaľuje. Dieťa bude ochotnejšie spolupracovať v hovorení pravdy s vedomím, že priznať sa je správne, že ho mama alebo otec chápu a že sa naň nebudú hnevať.