KAPITOLA 1: NA PRVÝ POHĽAD
– Čo sa sťažuješ, veď máš ideálny život!
– Hej. Mám všetko, – rozhliadla sa po priestrannej, moderne zariadenej obývačke. Očami zavadila o voľne pohodené hračky, a pri pomyslení na svoje deti sa neubránila úsmevu. Po chvíľke ticha sa zhlboka nadýchla a jedným dychom dodala,
– Aj tak mi v poslednej dobe čosi chýba. Teda ešte okrem spánku a zvyškov zdravého rozumu.
– Ja viem Paula. Chápem, že deti sú ešte malé a si na ne väčšinou sama a že to asi nie je jednoduché. Mne stačí, že sa sama starám o Fifiho. Rudo mi s ním tiež nepomáha, – rozhodila rukami Lucia.
– Lucia fakt? Fakt porovnávaš svoju čivavu s mojimi dvoma deťmi?
– Dobre, dobre len som chcela povedať, že mi môžeš kedykoľvek zavolať. Rada ti pomôžem aj s deťmi, nielen s fľašou vína – uškrnula sa a hodila očkom na nedopitú fľašku bieleho.
– Dobre, že hovoríš. Už to rozlejem. Toto je fakt dobré, že? A ďakujem, – usmiala sa a pohladila Luciu po ramene.
– A mimochodom, ty zas netušíš koľko roboty je so psom, – rypla si ešte Lucia do najlepšej kamarátky.
Paula sa usmiala, no vzápätí, opäť zosmutnela. Trpké spomienky, ktoré sa jej vracali každoročne práve v tento čas ťažili jej dušu aj svedomie. Pri pohľade na vysmiatu Luciu cítila obrovskú vďačnosť. Vedela, že mať takéto priateľstvo je dar. Lucia vždy presne vedela, čo môže povedať a naopak, kedy treba mlčať. Spoločne strávené roky, zážitky a tajomstvá, ktoré ich spájali boli tak silné, že spojili v pevné priateľstvo aj navonok nezlučiteľné povahy.
– Myslíš, že ešte žije? – spýtala sa nečakane Paula vo dverách, keď kamarátku odprevádzala domov.
Lucia len pokrčila plecami a silno Paulu na rozlúčku objala.
Ráno sa Paula zobudila tradične, už pred šiestou hodinou, na dobre známe mrnčanie. Vytiahla Rebeku z postieľky a mierila rovno ku kávovaru. Hlučný stroj púšťala aj napriek tomu, že staršia dcéra ešte spala vo svojej detskej izbe.
Tú by nezobudilo ani zemetrasenie, – pomyslela si, keď kávovar v absolútnom tichu neprebudenej domácnosti nahlas mlel pražené zrná Ethiopie, Petrovej obľúbenej kávy. Vraj jemná ovocná kyslosť. A akési kvetinové tóny. Smiala sa v duchu vždy, keď si spomenula na manželove poetické básnenie o káve. Ona jednoducho potrebovala kofeín. Navyše, po priliatí smotany a lyžičke a pol cukru neostalo po kvetinových tónoch ani stopy. Toto kakauko, ako svoju kávu vždy nazývala, bolo po piatich, či šiestich hodinách spánku, minimálne dvakrát prerušených nočným dojčením, absolútnou nevyhnutnosťou pre štart do nového dňa.
So šálkou horúcej kávy sa presunula do obývacej časti. S tou kuchynskou bola spojená do jedného veľkého, harmonicky farebne zladeného priestoru. Nábytok v drevenom dekore dubu sonoma, v kombinácií s bielou a svetlo-šedou dopĺňali mentolové doplnky. Paula dala strapatú rozospatú dcérku na nočník a jej husté vlásky vpredu jemne zopla veľkou ružovou sponkou. Vyliala a umyla nočník a smejúc sa na dcérkinom hlasitom „Ňam-ňam“ premýšľala, čo jej pripraví na raňajky. Voľba padla na chlieb s maslom, šunkou a uhorkou. Chlieb nakrájala na malé kúsky a uložila do misky. Za cenu pokojného dopitia rannej kávy bola ochotná neskôr kúsky masla, šunky a pečiva vyberať z vláskov malej princeznej.
Zaliala ranné čaje a pustila sa do prípravy raňajok pre staršiu dcéru. Vzhľadom na rýchlo ubúdajúce množstvo chlebíka v miske vedela, že nemá veľa času. Rožok, maslo, domáci džem. Hotovo. Ostávali jej asi dve minúty, ktoré využila na svoju rannú hygienu. Od kedy je matkou zvykla si, že viac času na seba často ani nemá.
Rebeka sa usmiala tým najsladším úsmevom, natiahla malý prštek a známym gestom naznačila, že chce ísť von z jedálenskej stoličky. Ihneď sa rozbehla ku dverám staršej dcéry a maslovými rukami búchala na dvere jej izby až kým sa neotvorili.
Krásna a neposedná po mame. Prehnala sa Paule hlavou tak často používaná fráza jej manžela.
– Mamaaaa prečo tu necháš Rebeku trieskať, ja chcem ešte spaaaaaaať, – šomralo rozospato vo dverách izby malé blonďavé dievčatko s háčkovaným jednorožcom v ruke.
– Laurinočka, aj tak by som ťa o pár minút prišla zobudiť, tak šup- šup. Nahoď úsmev, slniečko moje a hor sa do nového dňa. Škôlka volá, – snažila sa preniesť aspoň kúsok pozitívnej energie na strapatú malú frflošku.
Laura sa zamračila ešte väčšmi a pohybmi nápadne pripomínajúcimi leňochoda z rozprávky Zootropolis sa presúvala na záchod. Tento spomalený záber v priamom prenose Paule pripomenul, že sa musia naozaj poponáhľať, a že ten najväčší ranný kolotoč sa pre ňu práve začína. Obliecť dievčatá, prežiť debatu s Laurou a bez kriku jej asi stopädesiatykrát vysvetliť, prečo nemôže ísť v decembri von len v Elzovských šatách. Narýchlo spratať po raňajkách a ako obvykle rezkým krokom rýchlo do škôlky. Jedna mrnčí, že sa jej nechce, druhá plače, že prvá mrnčí. Cestou, počas niekoľkosekundového ticha, keď dievčatá konečne upokojila sa zamýšľala, či ranné chystanie prežíva rovnako hekticky každá matka.
– Ako inak 8:02, opäť meškáte, – rozlial sa malým priestorom pri detských skrinkách nepríjemný hlas učiteľky, ktorá by Pauliným odhadom už mala byť pekných pár rokov na dôchodku.
– Treba si ráno privstať pani Drienovská, – pokračovala učiteľka vo dverách triedy, krútiac pritom teatrálne hlavou.
Paula si hrýzla do jazyka. Stálo ju veľa síl nevyhŕknuť na ňu, čo si o nej naozaj myslí. Jej pravidelné rýpanie ju však netrápilo tak, ako pochybné pedagogické praktiky. Denno-denné púšťanie rozprávok namiesto aktivít vonku a trestanie detí samotkou v izolačnej miestnosti, jej pripadalo ako správanie človeka, ktorý buď o modernej pedagogike nemá ani šajnu, alebo jednoducho nemá rád deti. Obe varianty jej však pripadali žalostné.
Paula sa snažili zhlboka nadýchnuť a upokojiť. Vedela, že ak bude protivná, odskáče si to len a len jej dcéra.
– Ďakujem za tip, pani učiteľka. Vstávam dosť skoro, no ale viete ako…deti, – vyslala Paula smerom k učiteľke silený úsmev a vtisla dcérke vo dverách triedy bozk na čelo. Len čo sa Paula s kočiarom vypotácala cez štyri vysoké schody vedúce z budovy škôlky, zvonil jej mobil.
– Čau láska. Ako? – ozval sa v telefóne veselým tónom Peter.
– Ahoj zlatko. Klasika. Laura nevie pochopiť že sa v zime nechodí von len v šatách, a stará Štrausová mi zas odporúča skôr vstávať, – posťažovala sa Paula, tlačiac nemotorne kočiar jednou rukou.
– Moja. Vydrž. Si skvelá a úžasne to s deťmi zvládaš. Už som ti to povedal?- opýtal sa Peter, no v zápätí pokračoval jemnejším tónom, -nehnevaj sa Pau, viem, že som už mal byť na ceste domov, no prídem až zajtra večer. Potrebujem s Nemčúrmi doklepnúť jeden obchod.
– Jasné, ako inak…
– Prepáč, vynahradím ti to. Viem, že teraz veľa pracujem, no zajtra prídem a budem s dievčatami pokojne aj celý víkend. Môžeš ísť na nákupy, za Luciou na víno… čokoľvek.
– Chápem. Tak zajtra.
– Teším sa už na vás dievčatá moje, chýbate mi.
– Veď aj ty nám.
– Pa.
Cestou domov mala v pláne ešte krátku zastávku v potravinách. Rýchlo si premyslela dnešný obed a aj to, čo treba ešte dokúpiť. Hlavne rýchlo. V tomto zimnou období chodila s deťmi do obchodu naozaj nerada. Myšlienka na množstvo vrstiev, ktoré mala Rebeka oblečené ju vždy v teple vykúreného obchodu privádzala do šialenstva.
Prešla okolo pomočeného tuláka sediaceho len kúsok od veľkých, samo otváracích dverí.
„To si nechaj krava a daj mi peniaze.“ Bolo to už dávno, ale táto veta vyslovená jeho chrapľavým hlasom v nej rezonovala vždy, keď ho videla. Opäť si celkom živo spomenula na to nadšenie, keď mu podávala malú priehľadnú tašku s čerstvými rožkami, taveným syrom, šunkou a džúsom. Ten pocit sklamania z jeho reakcie cítila aj dnes.
Do obchodu vletela bez košíka. Veď chcela vziať len pár drobností. Kuracie prsia, šunka, smotana, čerstvé rožky. Ó a ešte budem potrebovať jeden biely jogurt. Zídu sa aj párky a myslím, že už dochádza aj maslo. O chvíľu už s plnými rukami ťažkopádne manévrovala kočiar s čoraz viac mrnčajúcou dcérou. Prepáč Beky. Pomyslela si, keď šunku, mäso a smotanu vykladala na striešku kočiara. Otvorila chladiaci box a načiahla sa po jogurt rukou, v ktorej držala sáčok s rožkami.
Imaginárny nákupný zoznam sa v jej hlave rozplynul vo chvíli, keď Rebekyno mrnčanie plynule prešlo do plaču. Zaparkovala kočiar do rady pred pokladňou a sklonila sa k plačúcej dcére, aby jej podala rožok.
– Poďte ja vás pustím, – ozval sa odniekiaľ prívetivý mužský hlas.
Paula zdvihla hlavu a v okamihu hľadela priamo do prenikavých modrých očí. Ten pohľad ju prepichol a zároveň zahrial. Muž, akého by čakala skôr na obálke Vogue, ako pri pokladni v potravinách, neuhýbal pohľadom a čakal na jej reakciu.
– Emm. Chcete? – zajachtala po niekoľkých sekundách ticha. V momente ako počula svoj hlas vysloviť slovo, ktoré jej samej celkom nedávalo zmysel, pocítila červeň vo svojej tvári. Keď sa postavila a ocitla sa tvárou tesne v blízkosti tej jeho, obliala ju horúčava.
Vysoký sympaťák v modrých rifliach, bielej košeli a rozopnutom dvojradovom bledohnedom kabáte sa usmial ešte milšie.
– Áno chcem, – pohotovo zareagoval na Paulinu odpoveď, akoby bola úplne bežná.
– Ja… ďakujem. Pekne vám ďakujem. Muž ustúpil a uvoľnil miesto pri pokladni. Paula prešla aj s kočiarom okolo neho a nadýchla sa nádhernej sviežo-korenistej vône. Jej nosné dierky naplnil Bergamon, cédrové drevo a citrus.
Chcete? Fakt som sa opýtala takú kravinu? To čo mi napadlo. Paulína, vidíš pekného chlapa a nevieš čo zo sebou. Vyčítala si v duchu, kým mladá, na krátko ostrihaná predavačka blokovala nakúpený tovar.
K terminálu rozpačito priložila bankomatovú kartu, rýchlo naťukala PIN kód a nahádzala do spodného košíka kočiara nákup. Bolo jej neznesiteľne teplo a najradšej by sa už videla vonku.
– Zamietnuté. Zrejme ste zadali nesprávny PIN kód, – veselo zašveholila slečna za pokladňou. Paulu obliala ďalšia vlna neznesiteľnej horúčavy. Práve som pochopila slovné spojenie variť sa vo vlastnej šťave. Prebleslo jej hlavou, keď si uvedomila, že sa jej potia už aj dlane.
– Prepáčte, túto kartu mám len krátko. Asi som zadala kód k tej starej a… – skončila uprostred vety, keď po zdvihnutí hlavy, zaregistrovala predavačkin súcitný úsmev.
Koľkokrát som za posledné dni tou kartou platila a zrazu mám totálne okno. Boli tam dve šestky, štvorka a nula, no v akom poradí?
Periférnym videním stále vnímala sympatického muža, vedľa nej. Dokonca mala pocit, že sa pobavene usmieva, ale ruku do ohňa by za to nedala.
Oznámenie terminálu o úspešnej platbe bolo po zadaní ďalšieho pokusu hotovým vykúpením. Predavačke venovala rýchly úsmev a na krátko sa otočila aj smerom k mužovi, ktorého vôňa ju dráždila celý ten čas. Šepla smerom k nemu tiché „ďakujem“ a rezkým krokom vykročila bližšie k vytúženému čerstvému vzduchu.
Až vonku, pri pohľade na rozžužlanú polku rožka v Rebekiných rukách si uvedomila, že ho ani nezaplatila. Nad tým, že by sa vrátila, však napriek výčitkám svedomia ani neuvažovala. Ak by mohla pocit trápnosti vyjadriť na klasickej číselnej stupnici – na tej, od jeden do desať, udelila by si plný počet bodov. Kráčala rezko, bez toho, že by sa jediný raz otočila a obzrela za seba…
