Zo života mamy – môj muž nie je rodinný typ

Potrebujete sa „vyrozprávať“, alebo poradiť? Napíšte nám svoj príbeh a my ho (po korektúre) anonymne uverejníme do rubriky Zo života mamy. Stačí napísať na redakcia@spokojnamama.sk

 

Myslela som si, že tri roky spoločného života sú dostatočne dlhý čas na to, aby som ho dokonale poznala. Mali sme rovnaké záujmy, názory, aj humor. Prišla svadba, po svadbe dieťa. Teraz je všetko inak.

 

Môj muž nie je rodinný typ

Vlastne sme boli dokonalý pár. Chodili sme na výlety, turistiku, do divadla a kina, takmer každý víkendový večer sme trávili niekde vonku so svojimi priateľmi. Počas tehotenstva sme sa spoločne snažili naše výlety prispôsobovať môjmu stavu, no nie vždy to bolo možné. Asi vtedy si sa náš spoločný svet rozdelil, na ten jeho a ten môj. On ďalej chodil na náročné turistiky a zúčastňoval sa víkendových akcií a ja som bola doma.

Narodením dieťatka sa všetko ešte viac prehĺbilo. Ja som o svoj starý život prišla, no on sa ho vzdať nemieni. Mňa prevalcovali povinnosti v domácnosti, varenie a starostlivosť o nášho synčeka. Viem, že ho miluje. Vidím tú úprimnú radosť, keď sa s ním hrá, keď je práve doma, no väčšinou nie je.

 

On sa nezmenil, to náš život

Vôbec to nie je zložité, vlastne som len zistila, že môj muž nie je rodinný typ. Vidím, že doslova trpí, keď je s nami na prechádzke, kedy len bezcieľne tlačíme kočiar a rozprávame sa. Nepozerá sa na mňa tak, ako kedysi. Akoby aj mohol. Už ma nevidí v krásnych šatách, upravenú a večne usmiatu. Keď príde domov, obvykle som špinavá od varenia, spotená, strapatá, nevyspatá a nervózna. Podávam mu syna a v očiach mám zúfalstvo. Ja trpím, že ma v tom nechal, on trpí, keď mu to vykričím a on kvôli rodine odmietne firemnú akciu, či turistiku.

Nemôžem povedať, že sa zmenil, pretože nie. Práveže nie. Stal sa otcom, no túži po živote bezdetného muža. A ja som v tom sama. Sklamaná, opustená, bez chuti do života. Nehádame sa, nekričíme po sebe, vlastne sa medzi nami stratili emócie. Dokážeme sa aj v pokoji porozprávať o tom, čo sa deje. Po každom rozhovore sa to trochu zmení. Snaží sa, trávi s nami viac času, pomôže mi s malým, či domácnosťou. Vidím však, že je otrávený a bez duše. Každý raz, čo mu niekto volá na nejakú akciu a on odmietne, vnímam že to robí „nasilu“ lebo musí. Nakoniec sa za to neznášam, že mu to robím.

Neviem ako z toho von. Budem vďačná za akýkoľvek názor.