„Prepáčte, nemám, ale môžem vám dať jednu paštétu a rožok, ak ste hladný.“ – povedala som chlapovi, podľa výzoru odo mňa mladšiemu. Blízko obchodného domu, odkiaľ som kráčala domov s nákupom, ma oslovil so žiadosťou o peniaze. Odpoveďou bola ironická grimasa a slová:
„Nemáte?! Vy by ste mohli mať, veľká spisovateľka, akože nemáte?!“
Jeho slová boli v tej chvíli posledné, čo som potrebovala. A vlastne predsa ich vyslovil v pravej chvíli. Sama som bola prekvapená, keď som počula svoj hlas, o pár decibelov silnejší, ako bežný rozhovor:
„Prosím?! Ako sa opovažujete?! Počúvajte sem, vy chuj jeden! Ja som sama na dve malé deti, makám 14 hodín denne, aby som suplovala ich otca a dokázala rodinu uživiť a vy mi tu idete niečo vyčítať?! Mne?! Čo vy viete, čo by som ja mohla mať a čo nie?! Starajte s o to, že čo by ste mohli mať vy, keby ste sa neponižovali k tomu, aby ožratý si pýtali od ženy prachy!“
Od prekvapenia mi prirodzene uhol z cesty a pokračovala som po chodníku. Pred očami sa mi vybavil pohľad na esemesku z banky, keď som sa po platení pochválila za to, že tak dobre som vypočítala nákup, že mi na účte ostala presná nula. Ešte aj v tej chvíli som hľadala dôvod, prečo byť vďačná, namiesto reptania. Aj keď mi nebolo všetko jedno, že zase som sa ocitla v situácii, že som išla na doraz. Pritom som robila maximum, aby to bolo inak.
Stav, keď chceme
Bolo to dávno, ešte pri vydaní prvej knihy. Ale situácie, podobné tejto pamätnej, sa opakujú sporadicky, pri iných príležitostiach. Napríklad keď rôzne organizácie si pýtajú peniaze na podporu a keď ponúknem knihy, aby speňažili, tak odmietnu, že chcú iba peniaze, nech knihy predám ja a pošlem im dar.
Alebo ženy, keď mi píšu, že ako veľmi by chceli to, čo mám ja. Energiu, chuť do života, úspech v dojčení, knihy, firmu, zdravie, zdravé deti a neviem čo ešte. „To je skvelé! A už ste čítali moje knihy?“
Nooo, zatiaľ nie…Nemala som čas, peniaze, viete, nie je to jednoduché.
Jasné, chápem. Nie je. Chcieť je úžasný stav. Chcieť niečo má v sebe túžbu. Predstavy, aké by to bolo, keby.. V tom svete môžeme mať všetko, čo len chceme, bez toho, že by sme preto niečo spravili. Mávnutím čarovného prútika sa z nás stanú zdravé, štíhle, skvelé ženy, najlepšie bohaté a po boku rovnako úžasného muža.. Je to prenádherná predstava, že by to mohlo byť. To je stav, keď CHCEME.
A potom je tu stav, keď chceme VIAC. Keď sa pre niečo ROZHODNEME. Rozhodnutie znamená opustiť stav, keď niečo iba chceme a vykročiť po tej CESTE. Lebo stav „chceme“ žiadnou cestou nie je. Je to státie na jednom mieste, odkiaľ sa nikam nedostaneme. Neustále iba chceme, ale nič preto nerobíme.
Môj život sa začal meniť, keď som začala chcieť VIAC. A krok po kroku som uverila tomu, že si to aj ZASLÚŽIM. Kráčať po ceste za tým „viac“. Je jedno, čo to je – zdravie, krajšie telo, spokojnosť, viac peňazí, skvelý partner, deti, dom, úspešné podnikanie, uznanie v práci alebo čo si len dokážeme predstaviť. Svoje ciele si stanovíme samy 🙂 Lebo iba vtedy nás to ťahá zo stavu „chcem“ k činnosti.
Niekedy potrebujeme niečo, čo nás zo stavu „chcem“ doslova vykopne. Môže to byť ťažká choroba, smrť blízkej osoby, strata zamestnania, problémové dieťa, rozvod. Alebo zopár slov.
Vykročenie ku „chcem viac“
Nedávno som stretla na ulici mladého muža. Slušne oblečeného a usmieval sa na mňa aj spod rúška. Až neskôr som si všimla, že je to ten istý chlap, ktorý pred 2 rokmi pýtal odo mňa peniaze. Jeho pozdrav bol vľúdny a počas pár minútového rozhovoru som sa dozvedela, že sa odsťahoval a je iba na návšteve v meste. Našiel si prácu a žije „normálnym“ životom. Vraj pri zmene si pripomínal aj scénku s mojim „výstupom“. Kráčala som domov s neopísateľným pocitom. Cudzí človek, koho som aj predtým poznala len z videnia, vykročil zo stavu „chcem“ k „chcem viac“. Aj keď sa v tej chvíli mohlo zdať, že som svoju frustráciu zvalila naňho, vtedy to práve potreboval.
A tak je to aj s niektorými čitateľkami, ktoré mi píšu po prečítaní mojej knihy. A zrekapitulujú, čo v nich zarezonovalo. Nie je to kniha, ale reakcie čitateliek, ktoré spôsobujú zmenu – výstup zo stavu „chcem“ do stavu „chcem viac“. Lebo si to zaslúžim, len potrebujem tomu uveriť a niečo pre to spraviť.
To je najkrajšia cesta. Kráčajme po nej s pokorou a radostne, aj keď to nie je vždy ružové, hlavne, aby sme ostali v pohybe. Lebo každým krokom sa dostaneme bližšie – K SEBE.
S láskou k životu
Katka Brňáková
Autorka knihy Na živote ja krásne aj to…
www.zivotjekrasny.sk
