Prvé dieťa je absolútny skok do neznáma. Naštudujete si množstvo teórie – kúpanie, navliekanie plienok, dojčenie, detské choroby, očkovania, prerezávanie zúbkov. A aj keď tú teóriu skvelo ovládate, hormonálne výkyvy, nedostatok spánku a situácie v ktorých sa ocitáte po prvýkrát, vedia zamiešať karty.
Nezvládam materstvo
Obdobie bábätka bolo celkom fajn. Môj syn celkom dobre spával a rád sa kočíkoval. (Vtedy som to brala ako samozrejmosť, až dnes viem, že aj to je pri deťoch výhra.) Čím bol však chlapček väčší, tým menej som si s ním vedela dať rady. Od momentu, keď sa dokázal sám pohybovať a presúvať bol ako tornádo. Bral so sebou všetko, čo mu prišlo do cesty. Sťahoval zo stolov, hádzal, vylieval, búchal. Nereagoval na no-no, ani na pekné vysvetlenie. Nereagoval na nič, čo som kedy skúšala, o čom som čítala, nechávala si poradiť. Od kedy začal chodiť, utekal. Najčastejšie na cestu. Ručal, kričal, hádzal sa o zem. Keď som ho obliekala, plakal, že nechce ísť von a keď sme sa vracali domov, hádzal sa na zem, že chce ostať. Hlas, ktorý znel neustále v mojej hlave znel jasne – nezvládam materstvo.
Veľa úsmevov, mnoho lásky, nekonečno vysvetľovania a energie. Naspäť sa od toho malého človiečika vracalo mnoho kriku a hnevu. Veľa som plakala, často rozmýšľala, čo robím zle. Čím bol malý nervóznejší, tým väčšie klbko nervov som bola aj ja. Toľkokrát som cítila na sebe tie pohľady. Keď bežal na cestu, keď robil scény v obchode, keď sa správal absolútne nevhodne na každej jednej návšteve.
Na čo si takáto robí dieťa? započula som raz, keď syn visel cez moje plece a udieral ma päsťami do chrbta, pri odchode domov. Áno, tu ma máte. Jedna mater, čo si nevie vychovať dieťa. Priznávam, nezvládam materstvo.
Jeho detstvo som si neužila, ja som ho len prežila. Nástup do škôlky bol pre mňa oslobodenie. Napriek tomu, že som ho ľúbila, doslova som ho ráno vytláčala očami do dverí, keď si ho učiteľka brala do triedy. Vyfúkla som si, a to až do chvíle, kedy mi učiteľka poobede pri tých istých dverách oznámila, komu môj syn v škôlke ublížil, koho buchol, čo vyviedol. Deti som viac nechcela. Možno som to materstvo podcenila a asi jednoducho nemám na to byť matkou – to mi išlo najčastejšie hlavou.
Ten istý príbeh, celkom inak
Prešlo mnoho rokov a ja som sa opäť odhodlala. Tá istá matka, tá istá výchova, no celkom iný príbeh. Ani neviem, ako mi materská ušla. Moje dievčatko sa usmialo po prvýkrát už v pôrodnici a od vtedy sa usmieva denne. Za necelé tri roky som dostala asi tonu úsmevov, dotykov a objatí. Tie najmrzutejšie dni prvého obdobia vzdoru, by som mohla prirovnať k bežnému dňu s mojim synom. Samozrejme, mnoho nocí som prebdela, mnohokrát som bola unavená ako každá mama, no oproti synčekovi to stále bola prechádzka ružovou záhradou.
A prečo to všetko píšem? Lebo ak by som nemala druhé dieťatko, doteraz by som si myslela, že nezvládam materstvo. Že som jedna mater, čo si nevie vychovať dieťa. Dnes je syn už veľký. Šikovný, športovo nadaný, milý a slušný chlapec. Vo chvíľach, kedy som ho na ulici kričiaceho zdvíhala zo zeme, by mi ani nenapadlo, že z neho raz vyrastie tak úžasný chlapec.
Každé dieťa má svoj vlastný temperament, vlastné tempo svojho vývoja. Niekedy môže matka naozaj robiť všetko, čo dokáže, ale stále je to málo. Prosím, neopovrhujte mamou, ktorej dieťa „skáče po hlave“. Neočumujte zúfalú matku, ktorej dieťa sa v obchode hádže o zem a nevenujte jej svoje povýšenecké pohľady. Verte mi, robí, ako najlepšie vie.
